Líščia maska

Jedna

Bol to úplne obyčajný deň, rovnaký, ako každý iný v mojom živote – ráno som sa zobudila a spravila všetky tie nekonečne nudné veci, ktoré robí každý človek každé božie ráno stále dookola a dookola, neskôr som šla do školy a poobede zas von s jednou kamarátkou...

Vidíte?

Úplne nudný a obyčajný deň, ako som už povedala.

A teraz by malo prísť to slávne „ale" či „avšak", alebo nejaká iná zvratná spojka a bum, celý môj život sa rozsype ako balíček karát.

Ale...

Nič také nepríde.

Aspoň teda nie v túto veľmi nudnú stredu.

Moment, ktorý mi prevrátil život naruby, v niektorých ohľadoch by sa dalo povedať, že doslovne, nastal až v nasledujúci deň. Už od rána to bol deň veľmi neobyčajný – vyzeralo to, akoby som mala naozaj tú najväčšiu smolu na celom šíro-šírom svete.

Spala som veľmi zle a veľmi málo, preto som bola ráno tak mimo, že som si obliekla tričko opačnou stranou.

Aj mikinu.

Aj ponožky, ale to, našťastie, nikto z triedy nevidel.

Zmeškala som autobus a do školy som sa musela trmácať pešo, čo pri mínus desiatich stupňoch a dvoch kilometroch cesty nebolo práve ideálne. Hlavne, keď na niektorých miestach ešte nestihli posypať soľou aj chodníky. A ešte mi aj pod nohy vbehla líška, ozajstná líška, za bieleho dňa, čo ma, samozrejme, nenormálne vydesilo a ten skoro infarkt som musela „rozdýchavať" až po vstupné dvere školy.

Prišla som neskoro na prvú hodinu.

Môj obed skončil na trávniku pod oknom jedálne. Nepýtajte sa.

Jednoducho povedané, deň bol ešte len v polovici a už som mala za sebou pekných pár zážitkov. Ale ja som presne vedela, čo je za tým – bol to predsa štvrtok. A štvrtky boli, aspoň pre moju maličkosť, vždy tie najhoršie dni. Čokoľvek, čo sa mi kedy pokazilo, sa pokazilo práve vo štvrtok.

Hľadiac počas zvyšného času obedovej prestávky na úlohu z matiky som si vzdychla a šla som sa zašiť do knižnice. Nebol to veľký priestor, ale, vďaka pánu bohu, na škole plnej športovcov to nebolo práve to najpopulárnejšie miesto.

Možno to bola chyba a možno to najlepšie rozhodnutie môjho života, to ťažko povedať.

Vošla som do malej miestnosti a prvá vec, ktorá upútala moju pozornosť, bolo čosi, čo vyzeralo ako obrovské oválne zrkadlo stojace v strede miestnosti. Podivný na ňom bol len taký jeden maličký detail – chýbal mu celý stred spolu so zrkadliacou plochou.

Zvedavo som si ho prezrela.

Pre istotu som aj vyzrela von z knižnice, no na chodbe nebolo ani živej duše, nieto ešte študenta.

Znovu som zatvorila dvere, zhodila som si batoh na zem a priblížila som sa ku rámu zrkadla. Bol biely, vyzdobený maličkými líštičkami a na dotyk studený. Zaujato som sa prechádzala okolo neho.

Áno, niekto by si možno povedal, je to len zrkadlo, tak ho tam niekto dal, no bože. Niekto by to možno ani len neriešil, ani by sa nad tým nepozastavil...

Ibaže ja som nebola niekto. A navyše, za tých zopár rokov, čo som chodila na túto školu a do tejto knižnice, som tu ani raz nevidela niečo, čo by sem nepatrilo.

Chcela som vedieť, kto ho tam dal.

Túžila som zistiť, prečo ho tam ten človek umiestnil.