Líščia maska

Desať

Na ďalší deň som s odbitím druhej hodiny poobednej sedela v miestnosti na prízemí, o ktorej som sa domnievala, že sa nazýva salón. Nachádzal sa tam vkusný nábytok. Nebolo ho príliš veľa, nebol príliš prezdobený, bol jednoducho... akurátny. Postačujúci. Samozrejme, úplne sa líšil od toho, ktorý mali doma všetci ľudia z modernej doby, no napriek tomu bol pekný. A áno – nudila som sa tak veľmi, že som začala filozofovať o nábytku.

Rozhodla som sa ignorovať fakt, že bývam u úplne cudzích ľudí. Niečo mi na tom smrdelo, no nedokázala som zistiť, čo presne to bolo. Možno sa mi to len zdalo...

Za pár minút prišiel James. V rukách držal akýsi predmet, veľmi starostlivo zabalený v čiernej látke.

„Odpusťte mi moje meškanie, drahá slečna Azeria," prehovoril s kajúcnym výrazom na tvári. Pohľad mu zabehol k veci, ktorú držal v ruke. Opatrne, akoby bol zo skla, položil predmet až príliš sa podobajúci maškarnej maske na jeden zo stolíkov.

Chcela som sa opýtať, čo za škrabošku to doniesol. Vtom však do salónika vpadol drobný muž s plešinou a krajčírskym metrom prehodeným okolo krku. Mal oblečenú vkusnú čiernu vestu, no bola iná než tá, ktorú nosili sluhovia. Vyzerala drahšie. Obom sa nám hlboko uklonil, najskôr mne, až potom Jamesovi.

„Milosťpani, milosťpán, odpusťte," znova sa uklonil. Pohľad mal zarytý do zeme.

„To je v poriadku," Jamesovi na perách na sekundu zahral úsmev, no vzápätí sa už opäť tváril formálne. Zhlboka sa nadýchol. „Môžeme teda začať. Prenechávam to vo vašich rukách, pán Jones."

Usadil sa na jedno z kresiel, ruky si položil na opierky. Povzbudivo sa na mňa usmial.

Moju analýzu Jamesovho úsmevu náhle prerušila slúžka, ktorá vbehla do miestnosti s nízkym kruhovým podstavcom. Položila ho pred krajčíra. Hlboko sa uklonila Jamesovi, klopiac pohľad do zeme. Potom sa zas vyparila. Bez toho, aby povedala jediné slovko, bez toho, aby urobila čo i len jeden jediný pohyb navyše.

Fascinovalo ma to. Všetci sluhovia v dome, nech už robili čokoľvek, dokázali splynúť s prostredím ako chameleóny. Nerobili hluk. Rozprávali len minimálne a dokonca aj ich kroky bolo sotva počuť.

Pozrela som na Jamesa.

Kývol smerom ku krajčírovi.

Postavila som sa, neistá, čo mám urobiť. Pomalými krokmi som podišla bližšie ku mužovi. Uklonila som sa. Mala som také podivné nutkanie obrátiť hlavu ku Jamesovi, no odolala som tomu.

„Prosím, milosťpani, prosím, len ráčte, len ráčte. Ak by ste boli taká láskavá a postavili sa sem," rukou pokynul k podstavcu.

Spravila som, čo mi povedal. Dnes som mala obuté mäkučké topánočky bez opätku. Pripomínali balerínky, no boli trochu masívnejšie a zakrývali mi aj členky. Preto bola minimálna šanca, že sa nejako strápnim, ale... Mne sa to aj tak podarilo. Ako som vystúpila na podstavec, šaty sa mi zachytili pod topánku a len vďaka takmer až nadľudskému úsiliu som nespadla.

Pohľadom som šibla na Jamesa.

Snažil sa potlačiť smiech, no ja som ho i tak prekukla. Hlupák jeden, zazrela som na neho.

Krajčír sa, vďakabohu, tváril, akoby sa nič nestalo. Akoby som sa pred pár sekundami vôbec nepokúšala neohrabane vzlietnuť podobne ako pštros, ktorý má príliš veľké nádeje a sny na to, aby pochopil, že je nelietavý vták.

Plešatý muž sa dal do práce. Bral mi miery, mrmlúc si popritom popod nos.

„Temer by som zabudol," ozval sa James. Obrátila som hlavu. Nedopatrením som však pohla celým telom, za čím nasledovalo krajčírovo mierne pobúrené odfrknutie. Vzápätí sa však celý vyplašený ospravedlňoval.