SNAKE HOLES /Stray Kids/

0,4

Do uší sa jej vlieval hlas spojený so zvláštnym bzučaním. Jej statokinetické receptory v labyrinte ucha zachytávali vnemy naokolo a posielali do mozgu v snahe ju prebudiť zo straty vedomia. Hlas, ktorý sa jej tiahol vzduchom do uší poznala. Pripomínal jej niekoho, niečo. Bol však vzdialený. Akoby na ňu niekto kričal z diaľky niekoľkých metrov a snažil sa ju k sebe pritiahnuť neviditeľným lankom. 

Hlas bol zrazu pri nej tak blízko, že ju trhlo šokom a prudko otvorila oči, ktoré jej oslepilo bzučiace svetlo nad posteľou, na ktorej ležala. Všetky zvuky sa zviacnásobili. 

,,Faith!" Jej oči konečne zaostrili a zbadali známu tmavovlásku. Faith sa na tele postavili všetky chĺpky. Keby bola dikobrazom hodila by sa po nej s pichliačmi na chrbte. 

Alessiu. Stála vedľa jej postele a na tvári mala vystresovaný výraz zmiešaný so strachom.  Do mysle jej vbehlo, čo sa stalo v miestnosti so sprchami a prudko sa posadila, pričom očami švihla k svojmu telu, ktoré bolo zahalené v neznámom oblečení. Na nohách mala čierne voľné nohavice z hrubej látky, ktoré sťahovala tesne nad členkami guma, chodidla ukryté v zimných čižmách a hrudník v čiernej mikine. 

Toho výrazu si však Faith nevšimla a reagovala rýchlejšie, než by komukoľvek napadlo. V momente bola na nohách a nebyť nepríjemného závratu, schmatla by ju za vlasy a hlavu otrepala o stôl. Stav tela ju však stiahol naspäť na posteľ, tentokrát do sedu. V hlave jej vybuchla červená farba zúrivosti. Mrcha! 

,,Ty jedna..." Nestihla to ani dopovedať a skočila jej do slov. 

,,Nie som tvoj nepriateľ a neplánovala som, aby sa ti stalo to, čo sa stalo po našom prvom stretnutí v tejto diere. Dôležité je, že presne teraz odtiaľto vypadneš. Vstávaj!" Šokovaná jej slovami sa nechala vytiahnuť pomocou druhej ruky na slabé pochudnuté nohy. Vypadneš odtiaľto. Vypadneš. Odtiaľto. Ide odtiaľ preč! Panebože! 

,,Ako -" Nad hlavou jej znovu zabzučalo svetlo. 

,,Faith, to, čo sa teraz bude diať bude musieť byť rýchle. Dostanem ťa odtiaľto preč. Obleč si toto." Do ruky jej podala čiernu hrubú bundu a kým si ju obliekla, dvoma rýchlymi krokmi vošla do menšieho skladu v, takpovediac, zdravotnej miestnosti, kde otvorila červený kovový poklop ukrývajúci dieru do zeme. 

,,Teraz ma počúvaj. Zlezieš dole do šachty, ktorou sa dá preliezť až za oplotenie. Pôjdeš rovno a pri najbližšom roztrojení kanálov zahneš doľava, znovu rovno a doprava. Tam budeš mať rebrík, ktorým vylezieš. Pri vyliezaní si dávaj pozor a maj uši nastražené, aby ťa nenachytala hliadka. Kúsok za východom z kanálov je les, do ktorého budeš bežať a musíš bežať rýchlo."

Do ruky jej vopchala čiernu vysielačku, ,,vieš ako sa to používa?" Faith jej prikývla a poobzerala si čiernu vecičku. Nohy sa jej chveli strachom a radosťou. Hnev na Alessiu sčasti zmizol, prišla jej pomôcť. Ako toho všetkého však dosiahla? Čo musela spraviť pre to, aby ju odtiaľ mohla dostať? V žalúdku pocítila nepríjemný pocit. 

Z chodby sa začal ozývať ruch a pobehovanie osôb. V panike na seba pozreli. 

,,Rýchlo dole," dlaňami jej zatlačila na plecia, aby ju popohnala k rýchlejšiemu zliezaniu kovového rebríka. Nepríjemný pocit z tmy v podzemí jej zatlačil na prázdny žalúdok. Neznášala podzemia, neznášala malé priestory. Na pár posledných stupienkov sa vykašľala a zoskočila. 

,,Bež do lesa, keď budeš dostatočne ďaleko z dohľadu, stlač zelené tlačidlo. Hyunjin ťa bude niekde čakať a navedie vás k sebe. Potom je to už len na vás. Tu máš čelovku a zbraň," natiahla k Faith ruku. V hlave jej vybuchol ohňostroj emócií. Prišiel po ňu. Všetci. Prišli jej pomôcť. 

Došlo jej, že ju nevlastná sestra nenasleduje, až keď začala zatvárať červený hrdzavý poklop, z ktorého sa po rokoch ošupávala farba. 

,,Alessia, prečo nejdeš?!" V hlave jej kričala siréna. 

,,Bež! Hyunjin ti to všetko vysvetlí. Rovno, doľava, rovno, doprava." Nohy sa jej pri začutí Hyunjinovho mena takmer podlomili. Srdce im obom udieralo v hrudníku a snažilo sa dolámať kosti navôkol. Ruch na chodbe sa zväčšoval rovnako s blížiacimi sa krokmi. 

,,Alessia-"

,,Ľúbim ťa." Posledný raz pozrela Faith do orieškových očí s červenými bielkami a než stihla čokoľvek urobiť či povedať, zatvorila nad jej hlavou potichu červený poklop a zamkla starý zámok. Otravné bzučanie zo svetla zmizlo a ocitla sa v úplnom tichu. 

A vo chvíli, keď Faith opustil jediný zdroj svetla a bledé oči vysokej dlhovlásky, v tej chvíli si skutočne uvedomila, že je na to všetko sama až pokiaľ neujde do lesa. Za Hyunjinom. Orgány v tele jej tancovali radosťou, nádejou, strachom, stresom a panikou v tej istej chvíli. 

Premiestnila sa do polohy psa a kolená s lýtkami ponorila do mrazivej vody. Telo jej obalil odporný chlad a vlhko. Roztrasenými rukami zapla čelovku a začala liezť dopredu. Tma spred i spoza nej sa vrývala do látky, ktorá ju chránila pred zimou. 

Úzky priestor jej zapchal nos i ústa, zakazoval normálne dýchať. Vedela však, že to je jediná šanca dostať sa preč. Posledná šanca na útek. Zúfalosť z toho, čo všetko ďalšie by s ňou po chytení robili ju poháňala vpred a nútila prekonávať strach. Prekonávať seba samú. Koľkokrát to bude musieť ešte robiť? Koľkokrát museli prekonávať samých seba všetci v tomto otrasnom biznise? Koľkokrát to musel robiť Hyunjin? Alessia? A ako dlho bola do tohto všetkého zapletená?

Hyunjin. Myšlienky na to, ako znovu zbadá jeho tvár, pocíti teplo jeho silného tela, bojovali proti panickému záchvatu, ktorý sa jej začal v tele objavovať. Výhru nad vlastným telom mu však nemohla dovoliť. Nie v tej chvíli. Nie počas úteku a možnosti, že sa z toho všetkého skutočne dostane. 

Keď sa kanál roztrojil, zopakovala si jej inštrukcie. Rovno, doľava, rovno, doprava. Voda jej pod telom pri každom pohybe vydávala desivý zvuk. Čelovka jej zabezpečovala správne odbočovanie, a keď pred sebou zazrela rebrík vyčnievajúci zo šedivého vlhkého múru, čelovku vypla. Akonáhle bola v jeho blízkosti, šachta tiahnuca sa dohora k poklopu umožnila jej telu vstať na nohy. 

Vedela, že sa dostala do najriskantnejšej časti. Potichu vyliezla na piaty stupienok a pozorne sa započúvala. Nepočula však nič okrem silného vetra nútiaceho tancovať stromy v lese. Z hlavy si zložila čelovku a vopchala ju do vrecka. 

Na tvár jej spadlo niekoľko snehových vločiek. Na niekoľko sekúnd ju pochytila panika. Čo ak bude poklop primrznutý až príliš a nedokáže ho otvoriť? Ostane uväznená v kanáloch podzemia, všetko skomplikuje. 

Na dievča pridlhými prstami chytila mriežku nad hlavou a zatlačila na ňu. Ani sa nepohla. 

,,Nie!" šepla si pre seba. Nie, nie, nie! Znovu silno zatlačila, silnejšie než predtým a silnejšie než sa jej kedykoľvek podarilo. Zrazu mriežka vyletela kúsok do vzduchu, takmer skríkla radosťou. Jednou rukou ju držala nadvihnutú a druhou sa prichytila kovového výčnelka zo steny.

Poklop sa jej podarilo konečne zatlačiť do záveju snehu. Kus zo závejov pri jeho pohybe padlo to šachty a za golier čiernej bundy. Striaslo ju nepríjemným chladom pod bundou a rukou nahmatala kovovú zbraň, ktorá bude nasledujúce chvíle jej najlepšou kamarátkou. Predmet, ktorý jej pomôže prežiť, zachrániť sa. 

V mysli poďakovala kopám snehu, ktoré kryli zmenu umiestnenia ťažkého poklopu a pomaly začala liezť von. Uši mala nastražené a prsty pripravené chmatnúť po zbrani. 

Rukami sa natiahla za zemou ukrytou pod bielou prikrývkou a o chvíľu už stála na nohách. Pohľadom skočila k vysokému oploteniu. Keď v diaľke zazrela tmavú siluetu postavy, srdce jej zlyhalo pri údere. 

Rýchlo prinútila svoje roztrasené nohy do behu skrz záveje snehu smerom do lesa. Obzrela ponad plece, a v tej istej chvíli sa jej pohľad stretol s tvárou osoby, ktorú pred pár sekundami videla len ako vzdialenú siluetu. 

Chvíľu na ňu pozeral akoby nechápal, čo sa skutočne dialo, čo využila v svoj prospech a rýchlejšie sa rozbehla do lesa. Za chrbtom jej zazneli výstrely, ktoré ju minuli a než stihla spraviť ďalší nádych, areálom sa ozvala siréna.