SNAKE HOLES /Stray Kids/

0,6

,,H-hyunjin," hlas sa jej roztriasol pod náporom hrôzy bijúcej do očí. Reflexívne si zakryla ústa, aby z nej nevyšiel výkrik prezradzujúci ich pozíciu. Rýchlo si k nemu kľakla a skrehnutými dlaňami sa dotkla jeho premrznutých líc. Ako dlho tam už asi musel ležať? 

,,Jeongin! Jeongin! Nie, nie, nie!" Jemne ho fackala po zakrvavenej tvári. Červené potôčiky mu stekali k vlasom rovnakej farby a lepili jednotlivé pramene k sebe. Z očí sa jej spustili slzy bolesti. Červenovlások, ktorý jej dával v aute kázania... Jeongin s večným provokatívnym úškrnom na tvári práve ležal pred ňou v snehu znečistenom hnusnou tekutinou. 

,,F-faith." Písmená sa z neho tiahli pomaly a bolestne akoby ho mučili. Vystrašené oči pomaly rozlepil. ,,Oni..." 

Prvotnú úľavu zo života Joengina a trhnutie kútikov striasol studený pot uvedomenia na krku pod mastnými vlasmi. Sú tu. Sú okolo nich. Hyunjin... Hyunjin! 

,,Hneď prídem," ubezpečila červenovláska. ,,Len vydrž, dostaneme ťa z toho." Nevedela či slovami povzbudzovala jeho alebo samú seba. Pravdepodobne oboch. V diaľke začula vykríknutie svojho mena, ktoré bolo následne umlčané úderom. 

Vďaka zraku privyknutému v tme si všimla Jeonginove vypleštené oči smerujúce priamo za ňu. ,,Za teb..." Nemusel to ani dopovedať a presne vedela, pred čím ju varuje. Prudko sa otočila a silné ruky ju zrazili do hororového snehu skôr než stihla akokoľvek reagovať. 

,,Hyunjin!" napoly skríkla a zachrčala, keď jej osoba mužského pohlavia priklincovala predlaktia do zeme ostrými kolenami a rukami oblapila krk. Ako mohla prehliadnuť ďalšie stopy od topánok v snehu? Ako mohla byť tak hlúpa?

 Hlavu pootočila nabok, aby videla poza auto a do očí sa jej zarezal obraz Hyunjina mlátiaceho sa s mužom oproti nemu. Ich tela zahalené v čiernom sa medzi snehovými vločkami pohybovali svižne a rýchlo. Bolo zjavné, že obaja boli vycvičení bojovníci. Roky tréningu. 

V tme nevidela či k nej tvár obrátil a či ju vôbec počul. Pokiaľ sa nezbaví toho druhého, nebude jej môcť pomôcť. Musí sa z toho dostať sama, ibaže ako? 

V hlave sa preklínala za predčasnú radosť a nepozornosť. Za to, že sa mala držať Hyunjina hneď ako prišli k autu. Bola to minúta. Jedna jediná neškodná minúta, šesťdesiat sekúnd, ktoré ich dostali do ďalšej komplikovanej situácie. Možno to nebola dokonca ani minúta. Keby boli rýchlejší. Keby bola sústredenejšia. Keby nebola naivná. Keby... Keby bolo rozhodne to najhoršie slovo. 

,,Ty krpatá mrcha," zaprskal nad ňou muž s hlasom tridsiatnika. ,,Myslela si si, že ujdeš, čo?" Jeho smiech jej pílil uši. Snažila sa do seba vtiahnuť zimný vzduch, avšak bez úspechu. 

Tvár sa jej začala sfarbovať nezdravými odtieňmi a pľúca kričali o pomoc, ktorú im nemohla poskytnúť. Boli ako balón, ktorý čo chvíľu pukne. Skrčenými nohami kopala v snahe zasiahnuť ho kolenami do chrbta. Neúspešne. Ten bastard presne vedel, čo robiť. Najradšej by mu fľusla do ksichtu. 

Zrazu si uvedomila, že nemá taký rozsah dohľadu ako ona. Nebol schopný zaznamenať, že Hyunjin našiel v snehu kovovú zbraň, ktorú mu muž vykopol z ruky a zrazu to bolo pár sekúnd, čo sa priestorom ozval hlasný výstrel. Bolo mu ukradnuté či to začujú na druhej strane lesa. Už dávno ich našli a určite boli na ceste smerom k nim s papuľami slintajúcimi po ich existenciách. Nemohol dovoliť, aby ich chytili. Nie, keď to takmer dotiahli do konca. 

Muž ju udrel päsťou do tváre, čo ju otupilo a hlavu jej pod tlakom trhlo do druhého boku k Jeonginovi, ktorý sa kúsok od nich snažil dostať na kolená a pomôcť jej. Čierny desivý tieň muža nad ňou sa nestihol ani postaviť a spoločne s výstrelom a výkrikom sa zvalil medzi ňu a červenovláska. 

Prudko do seba nasala vzduch a nahlas sa rozkašľala. Dlaňami si reflexívne chytila úbohý krk. Hyunjin vypustil z kovového diabla ešte niekoľko výstrelov, aby sa presvedčil, že sa tá švédska kurva zo snehu už nikdy nepostaví a rýchlo pribehol k Jeonginovi. 

,,Rýchlo zlož zadné sedadlá a otvor kufor!" Z úst mu sršali pevné nemenné príkazy. Vedel, čo robiť. 

Pozviechala sa na nohy a spravila ako prikázal, kým s hrôzou v očiach dvíhal svojho najlepšieho kamaráta zo snehu. Ruky sa jej triasli stresom, že sa im krvácajúceho červenovláska nepodarí zachrániť. Že kvôli jej záchrane umrie. Že umrie kvôli nej. Akoby už nestačili jej rodičia. Nosím len smrť a problémy. Monštrá sa jej vysmievali v hlave a ničili spoločne so situáciou naokolo. 

Otvorila Hyunjinovi veľký kufor, do ktorého ho položil. Červenovlások bolesťou zasyčal a očami prevrátil dozadu čím svetu vystavil svoje bielka. 

,,K nemu, ak prestane dýchať,  daj mu prvú pomoc!" popohnal ju dnu a silno za ňou zatvoril, čím ich odrezal od plačúceho vetra a fujavice vonku.

V momente sedel vpredu za volantom a dali sa do pohybu. ,,Krváca zo stehna a ľavého ramena, v lekárničke by mal byť tlakový obväz, prekry mu to. Následne ho prikry dekou. Musí byť v teple." 

Okamžite konala podľa inštrukcii. Opatrne mu rozopla bundu a jej ľavý rukáv stiahla o niečo nižšie, aby sa mohla dostať k zakrvavenému tričku a následne ho rozstrihnúť. Na ruky si natiahla pre istotu jednorazové latexové rukavice. 

Pri pohybe vtiahol do seba nosom zaplaveným krvou bolesťou vzduch a zasyčal. ,,Krista," zavrčal a prsty zovrel v päste. 

,,Rozprávaj sa sním, udrž ho pri vedomí!" 

Kedysi by jej z pohľadu na toľkú krv prišlo zle. Kedysi by ani nepomyslela, že sa bude topiť v toľkých problémoch kvôli atramentu v koži. Ani by jej nenapadlo, že bude oživovať najlepšieho kamaráta jej únoscu, do ktorého sa zamilovala. Ani by jej nenapadlo, že sa vôbec niekedy zamiluje do zločinca a že si vytvorí kamarátsky vzťah k jeho červenovlasému kolegovi. 

,,Jeongin, ostaň s nami, prosím." Po tvári sa jej skotúľali slzy výčitiek. Keby jej nebolo... Keby po ňu nešli... Keby! 

Chcela kričať hnevom na celý svet. Ubližuje a komplikuje životy všetkým naokolo. Odmietala dovoliť, že by sa z toho nedostal. 

,,B-budem vpor... vporiadku," hlas sa mu zasekával medzi prudkými nádychmi a výdychmi. Medzi slzy sa naňho usmiala a utrela si ich zakrvavenými dlaňami. 

Nával emócií uvedomelosti ju prevalcoval už po druhý raz za poslednú hodinu. Sklenenými očami pozrela do Hyunjinovych v spätnom zrkadle. Bol tu. Bol s ňou. A i napriek zakrvavenej tvári nechal pri zahliadnutí jej pohľadu zdvihnúť kútiky do jemného úsmevu. 

,,Ďakujem, veľmi a neskutočne veľmi sa ti ospravedlňujem," pozornosť presunula na zraneného Jeongina. 

,,Nezasiahli orgány, krvácanie si spomalila. Zvládne to." Hyunjinov hlas ju ako tak upokojil a daroval neviditeľné objatie. Aj tak však so starosťou pozrela na svojho červenovlasého priateľa. Priateľa? Môže ho tak vôbec nazývať? Môže tak nazývať niekoho, komu takmer spôsobila smrť? Ako málo chýbalo od toho, že by s nimi už nikdy neprehovoril? Že by sa už nikdy nenadýchol? 

Pohľad presunula na svoje zakrvavené prsty ukryté pod latexom a srdce jej zasiahla nenávisť k vysokému bledému mužovi, ktorý vydal rozkaz na zabitie Jeongina a každého jedného z nich. Ak príde aj o Alessiu... Zrazu nedokázala myslieť na nič iné, len ako by oblapilo jeho odporne dlhý krk svojimi prstami a zabila ho. 

___

Haha, skutočne ste sa niektorí zľakli, že by som našu úžasnú postavu Jeongina zabila? Nebojte, na to som nemala srdce.