SNAKE HOLES /Stray Kids/

0,9

Žalúdok jej začalo podivne zvierať stresom, keď jej do rúk podal čisté oblečenie a spodnú bielizeň. Kusy odevu jej boli známe a pripomínali posledné dni na severe v chate. Úzkostlivo si ich pritlačila k hrudi. Predstava, že by mal vidieť jej telo ju dusila. Predstava, že by sa mala pred kýmkoľvek odhaliť ju desila. Hanbila sa za seba a za to, čo dovolila svojmu telu spraviť. 

Zamrznuto stála na mieste zatiaľ čo ju bez slova sledoval. Do hlavy sa mu vkradla spomienka na matku a zrazu mu ju ešte väčšmi pripomínala. Zlomená duša. Hrali sa s ňou ako s bábikou. Keď ju potrebovali, využili ju na pokusy, informácie, fyzické uspokojenie a následne odložili do tmavej skrine bez jediného zdroja svetla či tepla. 

Presne vedel, kde ju držali, čo jej robili a ničilo ho to. A obavy prišli rýchlejšie ako si myslel. Dokonca sa bála a hanbila i jeho. Celým vnútrom kričala o pomoc a zároveň sa bála ukázať svoje či už viditeľné alebo neviditeľné jazvy.

Teplo izby sa jej krútilo okolo prstov a upokojovalo jej bunky, myseľ. Všetko okolo nej dávalo najavo bezpečie a otvorenú náruč, len vlastné srdce sa bálo.

,,Môžem... môžem ísť sama?" Po dlhej dobe zo seba vystrúhala pár váhavých slov, ktorými si aj tak nebola istá. Stres sa jej krútil okolo krku ako lesklý had a pomaly ju dusil. Snažila sa upokojiť, bol s ňou len Hyunjin. Bol tam len on.

Chcel ju vidieť, jej jazvy, telo, potreboval to vidieť všetko, potreboval vedieť v akom stave sa nachádzala, čo bude potrebovať. Všetko to však v sekunde potlačil. Týždne nedostávala v ničom na výber. Týždne bola bábikou, pri ňom ňou nebude. Dostane skutočnú možnosť na výber, vo všetkom.

,,Dobre, keby čo, stačí na mňa zavolať." Plné pery sa mu skrútili do najempatickejšieho úsmevu aký dokázal vytvoriť. Informácie počkajú. Počká všetko, len aby sa dala do poriadku a vyspala sa v mäkkej posteli. Obdarovala ho drobným úsmevom a zmizla za dubovými dverami. 

Už - už sa ich chystala zatvoriť, no neviditeľné drôty úzkosti z malého priestoru sa jej začali omotávať okolo hrdla. Sťažka preglgla a nechala ich pootvorené. Bremeno strachu na ramenách, že ju tam niekto zamkne sa nedal zahnať. Nedokázala ho zahnať  ani prítomnosť Hyunjina. 

Nechala odtekať vodu a zatiaľ odhaľovala sfarbenú kožu svojmu strápenému odrazu v zrkadle. Sama na seba sa zamračila a potlačila nutkanie udrieť do zrkadla a celé ho rozbiť. Smútok a sebaľútosť vystriedal hnev. Dohnali ju k ešte väčšej sebanenávisti. A boli to oni alebo ona sama vlastnými myšlienkami a sebaobviňovaním? 

Nahnevane si odpľuvla do umývadla a rukou prešla popod studený prúd vody. Striaslo ju spomienkou na sprchy v podzemí a prítomnosť podivného dievčaťa. Je vôbec v poriadku? V prítomnosti podobných myšlienok siahla po zubnej kefke a paste. Ani si nechcela predstavovať ako neskutočne jej muselo páchnuť z úst. 

Pri pocítení mentolu ju zasiahla podivná nostalgia a posadila sa na záchodovú dosku. Jednou rukou ovládala zubnú kefku a druhú mala zavesenú pod prúdom vody. Pri pocítení vyššej teploty vypľula ružovú penu. Ani si neuvedomovala, že si ublížila na ďasná silným tlakom. Ruky umyla voňavým mydlom a vypláchla ústa. 

Stiahla zo seba posledný smradľavý kus látky a vkročila do vane. Aj napriek ľadovej sprche spred niekoľkých hodín sa z jej nôh okamžite spustila špina. Teplá priezračná tekutina sa na ňu valila a pomáhala spamätávať sa z otrasného chladu, ktorý jej požieral prsty na nohách. Z chladu v podzemí, ktorý ju vnútorne zabíjal so všetkým naokolo. 

Privrela oči, keď sa jej do nosa dostala príjemná vôňa vanilkového sprchového gélu. Takmer sa usmiala a rozplakala. Uvedomovala si svoju emocionálnu nestabilnosť a rozhodla sa neriešiť ju. Svaly v tele uvoľnila najviac ako jej myseľ dovolila a oprela sa o ľadový okraj vane, z ktorého jej naskočili zimomriavky. Pomocou žiletky dostala zo seba na ňu neprimerané množstvo ochlpenia.