SNAKE HOLES /Stray Kids/

0,2

Poohryzanými nechtami, na ktorých sa nachádzali posledné zvyšky pastelovo modrého laku na nechty, si zaškrabávala do kože, z ktorej sa snažila zmazať pocit dotykov nechutného muža.

Na chvíľu jednou rukou prestala na pokožke vytvárať hranice neznámych krajín a utrela si slzy. Úbohý pokus o ich zastavenie musela zopakovať. Bolo to niekoľko dní od tej nechutnej situácie  a stále nedokázala zastaviť plač. Situácia, ktorá sa jej udiala by sa nemala stať nikdy nijakej žene, dievčaťu, nehovoriac o nevinnom dieťati.

Najradšej by zo seba zvliekla celú kožu odhodila ju najďalej ako by bolo možné. V mysli sa jej neustále objavovali obrazy celého toho momentu. To ako k nej kráčal. Ako sa uškŕňal. Ako ju nechutne bozkával a obhmatával.

Kladla si otázku či týchto ľudí opustila duša časom v celej tej špine alebo hneď po narodení. Ubližovať ostatným, ničiť ich, využívať ako nejaké predmety, ktoré sa dajú rýchlo zameniť... Tak to skutočne brali? Boli pre nich niečo? Nie niekto?

Na hrudník jej tlačila ťarcha utrpenia. Na svojom vychudnutom zničenom tele začala pociťovať čoraz väčšiu slabosť. Dvíhanie končatín, čo jej prišlo ešte niekoľko týždňov dozadu normálne, jej zrazu pripadalo ako nadľudský výkon. Cítila sa akoby na nich mala zavesené niekoľko tonové závažia ťahajúce ju k chladnej zemi, od ktorej mala prechladnuté kríže, z ktorých sa jej tiahla nezvladáteľná bolesť do celého tela. Svaly na tvári a okolo úst dávali jasne najavo dlho pretrvávajúcu horúčku. Tušila, že buď sa odtiaľ dostane alebo v čiernej krabičke jedného dňa umrie. 

Dvere sa znovu otvorili a k jej tvári sa natiahli jedovaté chapadlá ostrého bieleho svetla z chodby, ktoré ju v prvom momente oslepilo. Pod pazuchami zacítila prsty, ktoré ju dvíhali na boľavé členky. Už i zabudla, aký to je pocit kráčať bez ich bolesti. Zabudla aké to je cítiť pod prstami koberec, pokosenú trávu či si ľahnúť na mäkký matrac so zahlavkom a perinou.

Prvý únos jej oproti tomuto všetkému pripadalo ako jedna veľká rozprávka. Rozprávka, hah. Rozprávka, v ktorej bol tmavovlások so znamienkom pod okom zlou a či dobrou postavou. Bol zloduchom alebo princom? Bol zloduchom, z ktorého sa stal princ alebo to bol princ prinútený stať sa zloduchom?

V živote si nevyberáme, ako pôsobiť navonok. Niekedy musíme konať tak ako nechceme, len aby sme ušetrili seba alebo blízkych. Aby sme si zbytočne nevložili do úst jedovaté ovocie.

Čo si však vyberáme a vytvárame, je naše vnútro. Vnútro, ktoré nám len ťažko vezmú. A nevzali mi ho? Čo ak ho vzali a zničili? hovorila sama sebej. Sa celé tie dni sa naučila sama so sebou komunikovať a rozprávať. Čierne steny neboli najvhodnejším adeptom. Čo ak do seba liala jed po celý život?

Život... Niečo, čo milujeme alebo neznášame, či ním len bezducho kráčame. Je to realita, ktorá nás doháňa k častému šialenstvu, zlým veciam. Realita, ktorá nás prinútila stať sa tými, ktorými sme.

Realita. Čo je to vlastne realita? To čo vnímala akl realitu Faith predsa nevnímali ako realitu muži vlečúci ju po osvetlenej chodbe. Je realita bolesti skutočne bolesť, alebo je to len niečo, čomu sme boli naučení? Je pocit zimy skutočne zima, keď nás časom páli na koži? A je vôbec nepríjemná? Čo ak môže byť príjemná rovnako ako júlový vánok po teplom dni večer o desiatej? Čo ak je to krásne, len v tom nevieme nájsť krásu? A čo ak je všetko krásne v skutočnosti ohavné?

Čo ak som sa zbláznila? hovorila sama sebe. Premýšľala už nad toľkými vecami. Z toľkých vecí sa obviňovala a cítila prázdna. Snažila sa prenášaniť myseľ len aby všetka tá bolesť konečne odišla a nechala ju pokojne dýchať.

Pred očami poklesnutými k podlahe sa jej zjavili ďalšie páry topánok.

,,Žiada si ju u seba v jedálni. Máte jej poskytnúť sprchu a oblečenie." Následne počula vzďaľujúce sa kroky. Sprchu. Sprchu? Srdce jej zajasalo. Konečne mala šancu zo seba zmyť ten otrasný zápach, pot a zaschnutú krv. Kútiky pier sa jej takmer nadvihli do drobného úsmevu. Pred mesiacmi jej ani nenapadlo, že jej niečo ako osobná hygiena môže byť násilne odopretá. Ako na to pomyslela, jazykom si prešla po zuboch, ktoré jej požieral nechutný drsný povlak. Ani si nechcela predstavovať čomu všetkému bola prinútená vystaviť svoje telo. 

Znovu ju viedli do časti podzemia, ktoré jej bolo neznáme. Aké rozsiahle muselo to miesto byť? Koľko chodieb a schodísk tam bolo? Zvládla by sa odtiaľ vôbec dostať bez toho, aby zablúdila? 

Keď sa pred nimi otvorili sklenené dvere, na telo jej usadol vlhký chlad. Bolo jej to jasné, s teplou vodou sa mala predsa rozlúčiť už keď začula slovo sprcha. Oči zdvihla do miestnosti s matnými béžovými a bielymi kachličkami, ktoré jej zanechali na suchých nohách nepríjemný pocit. 

,,Máš na to päť minút." Povedal bradatý a zatlačil jej do kostnatej lopatky na chrbte. 

Na to mu Faith nijako nezareagovala a len sa rozhliadla po veľkej miestnosti obloženej nepríjemnými starými, miestami puknutými obkladačkami. Zo stropov sa tiahli staré hlavice, ktoré by bolo rozhodne potrebné vymeniť a do nosa jej udieral nepríjemný pach. Nepríjemne stiahla obočie a nakrčila nos. 

Prstom zatlačila na strieborné tlačidlo trčiace zo steny a z hlavice sa tesne vedľa nej spustila ľadová voda. Šokom zhíkla a na boľavých členkoch uskočila o krok dozadu na čo sykla bolesťou. Možno keby skúšala kráčať častejšie nebolo by ju to tak bolelo. 

Orieškovými očami pozrela na presklené dvere vedúce do dlhej chodby a vo vnútri ju pichlo pri spomienke na slizkého muža. Čaptavými krokmi prešla do rohu miestnosti, v ktorom ju nemohli skrz sklenené dvere vidieť. Určite i svoje telo dobrovoľne neukáže. To, že ju k tomu donútili neznamenalo, že im ho dobrovoľne ukáže. 

Zhlboka sa nadýchla. Studená voda ju v chladnom podzemí nelákala, no sprchu potrebovala či chcela, či nechcela. Jej telo o ňu vyslovene kričalo, a tak zo seba stiahla nechutný odev a o pár sekúnd na jej telo dopadli ľadové kvapky. Zatla zuby a prstami sa zo seba snažila zoškrabať špinu. Poobzerala sa po miestnosti, či náhodou nezbadá nejaké mydlo, márne. 

Sklenené dvere sa znovu otvorili a ona sa vyľakane snažila čo najrýchlejšie ukryť za kožou rúk dôležité časti tela. Do očí jej udreli červené vlasy dievčaťa, ktoré dnu súrili rovnako ako Faith. Spolu s mužmi na Faith pozrela, pričom jej pohľad bol váhavý narozdiel od mužov. Odporných mužov, ktorým by najradšej zabodla do tela niekoľko naostrených nožov. 

Oči mala modrejšie než oceán a pokožku rovnako špinavú. Nič jej nepovedala len prešla o pár krokov ďalej. Na jazyku ju šteklili otázky na červenovlásku. Ako sa tam dostala? Čo jej spravili? Čo bolo dôvodom jej núteného bytia v tej diere? Využili jej telo rovnako ako Faith po stretnutí s Alessiou? 

,,Prestaň na mňa zazerať!" sykla červenovláska jej smerom a počkala kým Faith odvráti pohľad. 

,,Prepáč, nechcela som," povedala tichšie než plánovala a otočila sa červenovláske chrbtom. 

A zrazu to bolo pár sekúnd, čo dnu vbehol a než si obe uvedomili, čo sa deje, skončila Faith prirazená k chladným kachličkám a v pravej ruke pocítila zarezávanie ihly do pokožky. 

Váha muža sa z nej odtrhla a nohy podlomili. Nech to bolo čokoľvek, spôsobilo to neuveriteľné závraty a potrebu na zvracanie. Už po toľký raz za posledné týždne... Jej telo to skutočne nezvládalo.  

Zahmleným pohľadom zbadala neodhalenú červenovlásku, ktorá bola prirazená k stene kúsok od ležiacej Faith a pohyby úst muža s bledými vlasmi. Posledný pohľad pred tým, ako upadla do ďalšej tmy. 

___

Po dlhšej dobe tu máme kapitolu a viem, že mi to dlho trvalo, no nechcela som sa nútiť. Avšak dúfam, že kapitola sa vám páčila. 

Luv you. 

Moja dnešná otázka znie — aké je vaše obľúbené ročné obdobie? 💛