SNAKE HOLES /Stray Kids/

0,7

Rozlúčenie a presun červenovláska do druhého auta sa udial rýchlejšie než si myslela. Mladíka s pehami, Felixa, nestihla ani poriadne pozdraviť. Stihli si vymeniť len pár rýchlych pohľadov. Nedokázala určiť či bol na ňu nahnevaný kvôli Jeonginovmu stavu a či vytočený z celej situácie. 

Na jazyku ju šteklilo ospravedlnenie za červenovláskov stav. I keď sa mu ospravedlnila so slzami v očiach už niekoľkokrát počas posledných minút. Papula kufra, ktorá púšťala dnu odporný mráz a sneh sa zrazu silno zabuchla a ona sa mohla už len pozerať, ako si kolegovia dali rýchle potľapkanie po pleciach na znak lúčenia. 

Pery sa im hýbali v slovách jazyka, ktorému nemala šancu porozumieť. Nebolo to niečo pre jej uši, to pochopila hneď podľa Felixovho stiahnutého obočia. Aby nezdržovala, tak otvorila dvere a vyšla z kufra v pláne dostať sa na sedadlo spolujazdca, pričom vrátila zadné sedačky do pôvodnej polohy. 

Ľadový vietor sa jej zarezal do tváre. Zhlboka sa nadýchla nočného januárového, možno už februárového vzduchu a prečistila si pľúca od prachu, ktorý dýchala niekoľko desiatok hodín v čiernej rakvy, kde ju držali zatvorenú. Kde do seba vťahovala odporný pach vlastných výkalov, potu a vlhka. Takmer sa jej do očí znovu vliali slzy. Taká maličkosť, a tak jej to stiahlo jedno z obrovských bremien na pleciach. 

Uvedomovala si, že ich hlas sa i napriek cudziemu jazyku stíšil. Plecia znovu stiahla a radšej si sadla dnu do veľkého auta. Pľúca jej zafňukali ďalším odopretím čerstvého vzduchu. Zapásala sa, hlavu oprela o koženú sedačku a zatvorila unavené oči. Do mysle sa jej v tme vkradla nepríjemná spomienka na spoteného muža. Rýchlo ich otvorila a potriasla hlavou, aby ich zahnala. Nemohla na to stále myslieť. Nemohlo ju to predsa stále strašiť a desiť. 

Hovorila si, že je odtiaľ preč, že ju nedostanú, že sa už neobjaví v miestnosti pripútaná k posteli. V podzemnom bludisku musela byť silná, teraz bude musieť byť ešte silnejšia. 

S jemným úsmevom vďačnosti kývla hlavou smerom k Felixovi, ktorý sa prudko zvrtol na päte a nastúpil do vlastného auta. Hyunjin hodil do kufra niekoľko cestovných tašiek a presunul sa vedľa nej na sedadlo vodiča. Z jeho dlhodobo odopieranej prítomnosti pocítila príjemný upokojujúci pocit.

,,O čom ste sa rozprávali?" Červenými očami pozrela na Hyunjina, ktorého vlasy boli dlhšie než si spomínala. 

,,Čo ďalej. Keby nemal tak vážne zranenia, vzali by sme ho so sebou, ibaže nemáme čas na vyberanie guliek a ošetrovanie. Tak dlhú cestu by nezvládol." Popri vysvetľovaní stihol naštartovať a zrazu boli znovu v pohybe. Za oknami sa mihali tiene domčekov dediny. 

,,Nechcela som... Mrzí ma to." Ospravedlnenie jej sťažovala hrča výčitiek v krku. 

,,Hazardovanie so životom je súčasťou tejto práce." Tón hlasu mal zvláštne kovový. ,,Vedel, do čoho ide. Bude vporiadku." Keby nešoféroval, pohladil by ju po zafúľanom líci. Keď si dajú prvú prestávku, bude s ňou musieť prebrať niekoľko vecí a skontrolovať každú časť jej tela. 

Aj tak jej spomienka na Jeongina v červenom snehu rezala myseľ a žily v tele. Bol na hrane so smrťou. Do srdca sa jej vryla ďalšia výčitka. Koľko ich ešte bude? 

,,Kam pôjdeme? Predpokladám, že do Leeds." Názov mesta chutil kyslo a horko. Všetko pre jedno tetovanie. Všetko pre jedno dedičstvo. 

,,My do Leeds nejdeme a ani nepôjdeme." 

Slová ju prekvapili. ,,Čože? Ale..." 

,,Odstúpil som od toho. Končím s tým a ty tiež. Ideme na severovýchod Španielska. Tarragona."