SNAKE HOLES /Stray Kids/

1,6

Dni prichádzali a odchádzali ako tvary mrakov na oblohe a každý z nich prebiehal v rovnakom znepokojujúcom tieni. Počasie za oknami bolo sychravé a Hyunjin sa každý večer vracal naspäť s premočeným oblečením aj napriek dáždniku a autu.

,,Kam každý podvečer chodíš?" oborila sa doňho so stiahnutým obočím v momente, čo otvoril vchodové dvere. Vošiel dnu a premočenú bundu s kožušinou prehodil na stoličku pred ohrievač.

,,Už som ti hovoril, niečo riešim a zatiaľ o tom nemôžeš vedieť viac." Prstami chytil jej zápästia rúk, z ktorých postupne mizli farby poranení. Zvraštila obočie a presne ako očakával, vytrhla ruky z jeho zovretia. Hnev v nej zbĺkol a rozprúdil krv. ,,Faith, čím menej vieš, tým si vo väčšom bezpečí, a to mi je prvoradé."

,,Vo väčšom bezpečí, to isté si robil aj predtým a kam ma to dostalo." Potrebovala jednoduché ospravedlnenie a vysvetlenie. ,,Neozýva sa Jeongin, neozývajú sa z Anglicka a dokonca ani neviem, čo sa deje mimo tohto bytu. Neznášam nevedomosť!" A bola to pravda, nezvládala byť v pokoji, keď nevedela, čo sa vôkol nej deje. Zamračene sa od neho odvrátila a opustila drobnú jednoduchú chodbičku. Ticho sledoval jej vzďaľujúci sa chrbát. Sám pre seba zaklial a dlhými krokmi sa za ňou vydal. 

,,Faith," skúsil jemnejšie, no ona ho bez akejkoľvek námahy odignorovala a viazala si okolo zápästie a pomedzi prsty boxerské bandáže. Priestor medzi nimi oddeľovalo len boxerské vrece visiace zo stropu.  

,,Faith, krista, rozmýšľaj!" zavrčal jej smerom, na čo prudko otočila k nemu hlavu a hnedé vlasy jej zaviali vo vzduchu. Bodavým pohľadom sa mu zapozerala do očí a vycerila zuby. Idiot! 

,,Týždne som bola v nevedomosti a strachu o svoj život, nemienim byť v ďalšej nevedomosti. Už nie, takže mi láskavo prezraď, kam chodievaš!" hlas mala taký ostrý, že by ním snáď dokázala rozrezávať ľudí v polke tela a vykuchavať ich vnútornosti. 

,,To, že budeš raz ostrejšia neznamená, že sa niečo dozvieš." 

Ten nechutný povýšenecký tón ju rozčúlil natoľko, že by mu najradšej vrazila do tváre miesto boxovacieho vreca. 

,,Uhni mi." 

No on sa nepohol. Svalnaté ruky si založil na hrudi a nasadil neústupčivý výraz. 

,,Povedala som, aby si mi uhol!" štekla po ňom a tenkými rukami s množstvom zožltnutých modrín a jazvami. Ani s ním nepohla. On sa však nemusel dvakrát fyzicky namáhať, keď mu ruky prudko vystrelili k jej ramenám a zatlačili naspäť na stoličku. Drobné ego v jej vnútri sa otriaslo hnevom. 

,,Sadni si, počúvaj a buď aspoň chvíľu ticho," neústupčivý, autoritatívny tón jeho hlasu v nej rozprúdil búrku hnevu, ktorý ju tlačil v hrudníku. ,,Nie si dostatočne zotavená, aby si mohla vedieť, čo sa deje. Nikto o tebe ešte nemôže vedieť a dlho sa ani nedozvie, rozumieš? Jedz pravidelne ako máš, cvič, naberaj silu, uzdrav sa a potom sa zaoberaj ostatnými vecami. To, čo robím je potrebné pre to, aby sa veci nezopakovali. Dôveruj mi." 

Dôveruj mi, to ty by sa mal dôverovať mne, že som po tom všetkom pripravená na podobné sračky. Avšak nahlas to nepovedala. Nestála o ďalšie kázanie. Vedela, že s ním nepohne, a tak len sedela, držala hubu a s nesúhlasom pozerala do jeho čiernych očí. 

S povzdychom ju pohladil po tvári a následne jemne pobozkal na čelo. Neodporovala. Mala na toľké množstvo hnevu vo svojom vnútri právo. Lepší hnev ako smútok. 

,,Keď sme si to vyjasnili, urob, čo je dnes vo výcvikovom pláne, potom si dáš voľno a potom, si precvičíš údery na mne. Budeš môcť na niečo obrátiť svoj hnev. Správaš sa ako besný krpatý pes." Kútik úst sa mu natiahol do výšky pri zahliadnutí toho iskrového podráždenia v unavených očiach.