SNAKE HOLES /Stray Kids/

1,2

Ťažké slová sa jej premietali pred očami spolu s nechutnými predstavami. Žili s tyranom. Preto tie pretetované jazvy. Snažil sa skryť pod čierny atrament a spolu s tým zhnité spomienky. Spomienky? Boli to nočné mory v reálnej verzii, ktorých sa ľudia boja. Ako dlho sa s tým musel vyrovnávať? Vidieť mŕtvu vlastnú matku, zabitú vlastným otcom. Zabiť človeka v tak nízkom veku. Vo veku kedy sa deti hrajú s hračkami, chodia s rodičmi na výlety. Vo veku, kedy dieťa potrebuje najviac lásky pre rozvoj osobnosti a budovanie sebavedomia, pre tvorenie lásky v sebe.

Myslela na jeho matku, ženu, ktorú jej ukázal na drobnej fotografii z peňaženky. Z prvého pohľadu bolo poznať veľmi podobné črty. Bola to ich spoločná fotka a prvá fotka, na ktorej ho videla ako malého chlapca. Mohol mať maximálne tri roky. Na tvárach mali široké úsmevy, napriek zlým podmienkam pre život s tyranom.

Žena nevyzerala ani ako žena. Dievča. Mladé dievča plné lásky pre svojho syna. V očiach ju zaštípali slzy. Snažila sa mu dať toľko lásky koľko mohla, aby vyrástol z neho skutočný muž s dobrým srdcom a charakterom. Stihla mu dať skutočne silné základy.

Vedela, že Hyunjin si neuvedomoval koľko lásky a dobra v sebe má, no verila, že si to jedného dňa uvedomí. Že sa skutočne príjme.

Po chvíli jazdy sa rozhodol pokračovať.
,,Matkina rodina sa odsťahovala, a tak som si zostal len ja. Spomínam si, ako som sedel na lavičke v meste a reval hodiny až kým sa mi niekto neprihovoril. Následne som skončil v detskom domove a stal som sa problémovým a agresívnym. Tam som sa spoznal s Jeonginom. Keď sme boli starší, podarilo sa nám utiecť. Pokúsili sme sa o krádež a pri tom nás videl Han. Dostal nás z problémov, vyzistil našu situáciu, a tak sme uňho skončili. Mali sme tréningy, dostalo sa nám špeciálnej výučby potrebnej pre toto svinstvo a dostali sme nádej na budúcnosť."

Hlas mal prázdny a oči sústredené. ,,Hovorím ti to, pretože si zaslúžiš vedieť o mne všetko. Preto, aby si ma poznala a vedela predvídať, aby si chápala. Po príchode do bytu ťa začnem učiť sebaobrane. Musíš ju ovládať, ak chceme úspešne nasledujúce týždne zvládnuť. Budeme mať veľa pravidiel, Faith, musíme sa ich držať zubami, nechtami." Znovu sa odmlčal.

,,Budeme sa musieť celkovo držať zubami nechtami." Dodal a hodil po nej pohľadom. Váha jeho slov a tónu hlasu otriasla autom.

Zrazu bola bez slov. Povedal jej, akou cestou sa k tomu všetkému dostal. Povedal jej všetko, čo potrebovala o ňom vedieť a zrazu ostala bez slov. Zaliala ju hanba. Toľkokrát fňukala kvôli svojmu životu, práci, škole, ľudí vôkol seba počas strednej školy, že si ani neuvedomovala životy iných ľudí. To, ako náročné môžu niekoho životy byť.

Všetko to prišlo až s jeseňou a prichádzajúcimi problémami. Akoby sa pretrhlo nákladné auto s ťažkými polenami mnohých letokruhov a zavalili ju.

Hanbila sa za to, že sa jej konečne otvoril a trvalo jej dlhú chvíľu odpovedať. ,,Rozumiem."

Bála sa, že čokoľvek povie v tak silnú chvíľu, tak mu ublíži. Ibaže, čo ak mu ubližovala tým mlčaním? Hlava jej pulzovala myšlienkami. Ostala ticho. Nedokázala v sebe nájsť odvahu na ďalšie slová po tom všetkom.

Míňali ďalšie mesto, keď sa rozhodla prehovoriť a vysloviť vďačnosť v sebe. Musela si utriediť všetok slovný a myšlienkový chaos.

,, Hyunjin?" Očami zablúdila k jeho unavenej tvári z hodín šoférovania. Tvár mal strhanejšiu omnoho viac než väčšina ľudí v jeho veku. Ozval sa jej jednoduchým hmknutím a oči mal stále prikované k ceste a navigácií, ktorá ukazovala ešte niekoľko hodín cesty.