SNAKE HOLES /Stray Kids/

1,5

Nepokojne ležala v posteli a očami sledovala veľký mesiac na čistej nočnej oblohe. Bolo niekoľko minút po druhej hodine ráno a stále nedokázala spať. Telo ju svrbelo nervozitou a spôsobovalo, že si rozškrabávala úbohú suchú pokožku, a tým vytvárala ďalšie ryhy. Snažila sa upokojiť svoju splašenú hlavu špliechajúcu množstvom chaotických farieb. 

Veľký mesiac osvetľoval miestnosť a zaháňal nebezpečné tiene do úzadia. S tichým zamrnčaním sa prevalila z jedného boku na druhý a zapozerala na Hyunjinovu tvár. Išli spať už pred niekoľkými hodinami a únavou po toľkých zle prespatých nociach ho okamžite vyplo. 

Viečka mal zatvorené, pery pootvorené a jednu z rúk natiahnutú k jej boku. Pramene tmavých vlasov mu padali do tváre a druhú ruku, po ktorej mu plávali jazvy mal skrytú pod paplónom. Vyzeral tak prekrásne až neverila, že je skutočne reálny. Vyzeral étericky. Prekrásne. 

V hlave sa jej objavili výčitky z nedávneho dňa, kedy dostala jeden zo záchvatov agresivity a vrhala po ňom slovné nože. Akoby sa v nej prejavil maximálny opak osobnosti. Snažila sa zistiť, čo spôsobovalo prekliknutia v jej osobnosti, no nedokázala na nič prísť. Hyunjin tvrdil, že sú to len jednoduché príznaky kvôli nedostatku drog v tele, ktoré si na ne prirýchlo navyklo. Chovala sa neprijateľne. Odporne. Toxicky a skazene. 

Pomaly sa k nemu nahla a darovala mu motýli bozk na čelo. ,,Prepáč mi," zašepkala, i keď vedela, že kvôli tvrdému spánku nebude nič počuť. Len mľaskol ústami a pritiahol si ju bližšie k hrudníku. Otočila sa mu chrbtom, ktorý oprela o Hyunjinov veľký hrudník a sústredila sa na tlkot jeho srdca. 

Myšlienkami zabehla do Berlína k ich prvému stretnutiu. Rada sa k tej spomienke vracala a pripomínala si tak, ako veľmi sa jej otvoril. Často sa vracala k všetkému, čo pre ňu urobil, aj keď mu hrozili problémy z práce. Nemohla ho obviňovať za to, že plnil niekoho rozkazy, no mohla mu ďakovať za prístup, ktorý k nej mal. Mnohokrát premýšľala nad tým, ako veľmi sa ju snažil upokojiť a správať sa jemne. Vtedy si to tak neuvedomovala. 

Zatvorila oči a snažila sa potlačiť nepríjemný pocit v tele. Neustále si opakovala, prečo sa tak cíti a prečo tomu odolávať, ignorovať to. Hyunjin povedal, že sa tak bude cítiť už maximálne len týždeň, a tak si to každú možnú chvíľu opakovala. Až pri ňom si začala uvedomovať, aké to znamená byť skutočne milovaná. 

O chvíľu padla do hrubého spánku. Tú noc sa jej po prvý raz po dlhých hororových týždňoch nesnívala nijaká nočná mora.  

Ráno sa prebudila na bozky hladiace jej krk. ,,Len pekne vstávaj, bude to náročný deň," povedal a napriek jej protestovaniu ju vytiahol za ruku do sedu. 

,,Na stole máš raňajky a čaj, následne začneme sebaobranou, konečne." 

Vytrhla mu ruku zo zovretia a so zakňučaním sa zvalila do mäkkých vankúšov. Oči jej ťažila únava, no Hyunjina to očividne na povrch netrápilo. Samozrejme, že by ju najradšej nechal pokojne spať ďalej, obaja si však uvedomovali riskantnosť každého jedného dňa. Musela sa pozbierať na nohy, zoceliť psychiku a nabrať silu. Naučiť sa sebaobrane, ktorá jej pred týždňami chýbala. 

,,Faith, ak nevstaneš, zvalím ťa z tej postele na zem." Medzitým, ako to rozprával počula odsúvanie niektorého nábytku. Otvorila jedno oko a zbadala, ako na zem hádže tmavohnedú žinenku. Vedela, čo musela robiť a vedela, že to je pre ich dobro, jej dobro. 

S povzdychom sa posadila, ponaťahovala si chrbát a prepukala krk. ,,Už idem." Nohy zvesila z postele a malátnym krokom sa vydala ku skrini, z ktorej si vytiahla bavlnené tepláky a tričko na ďalší deň. To z predchádzajúceho dňa skončilo spotené ďalším záchvatom v špinavom odeve čakajúcom na vypratie.