Girl in F1

1.

Bol začiatok mája, konkrétne sobota a ja som znudene sedela na prednáške ktorá vlastne ani nebola mojou prednáškou, dúfala som, že čoskoro skončí a ja budem môcť ísť na internát. Tento víkend som potrebovala zostať tu aby som si dorobila veci do školy no na izbe som sa skôr venovala seriálom ako prácam do školy. A tak som bola v škole, tvárila sa, že si zapisujem učivo, aj keď som práve písala dokumentáciu k nejakej práci. Prednáška sa po dvoch hodinách skončila a ja som si mohla ísť spraviť nákup, keďže som za dnešný deň ešte nič nezjedla a kľudným tempom som sa pobrala na internát. Počas cesty parkom mi začal zvoniť telefón, no keď som sa pozrela na obrazovku stiahlo mi žalúdok. Volal mi Christian, ktorý je vedúcim tímu Red Bull Racing F1 a taktiež mojim šéfom.

Tento rok sa mi nejakým zázrakom podarilo stať testovacím jazdcom pre Red Bull. Po mojom totálnom neúspechu v F2 to bolo to najlepšie čo ma mohlo stretnúť. Jazdenie bola moja vášeň a o niečom takomto sa mi mohlo len snívať, no nejakým zázrakom sa to podarilo. Aj keď to bolo zvláštne, keďže väčšinou sa testovací jazdci berú z akadémie, no potom som si uvedomila, že pre tím budú peniaze môjho nevlastného otca prínosom. Pár krát som to s ním riešila, no pred tým to asi nevidel tak ružovo ako tento krát. A tak som začiatkom januára odletela do Anglicka kde som denne strávila hodiny zavretá s inžiniermi a skúšala som jednotlivé novinky na monoposte. Večer som sa unavená vracala do prenajatého bytu kde som sa učila na skúšky. Po mesiaci som sa vrátila domov aby som ukončila prvý semester a hneď na to som zas na mesiac odletela do Anglicka. Od tej doby som bola v Anglicku už len raz a to som s Christianom len riešila nejaké drobnosti okolo zmluvy. Presne si pamätám na ten moment keď som odchádzala z jeho kancelárie a na chodbe stál Max. Chalan ktorého som od svojho detstva brala ako svoj najväčší vzor. No len na mňa škaredo pozrel a ja som radšej odišla. Neskôr som sa dozvedela, že Max ani len netuší kto je ich testovací jazdec a tým pádom ani to kto som ja.

Po chvíľke zamyslenia som sa rýchlo ukľudnila a zdvihla.

„Ahoj Chloe, dúfam, že neruším ale je to vážne."

„Ahoj, nerušíš. Čo sa deje?" Christian mi nemusel vravieť, že je to vážne keďže mi volá len keď sa niečo deje.

„No ide o Alexa. Dnes ráno cestou na okruh mal nehodu. A viem, že je to takto na rýchlo ale ja potrebujem aby si priletela do Španielska a išla jazdiť miesto neho. Teraz len potrebujem aby si si hneď išla po veci a čo najskôr sa dostala na letisko kde ťa bude čakať lietadlo. Ešte ti pošlem nejaké informácie do správy. Všetko ostatné ti vysvetlím keď sem prídeš. Zatiaľ sa maj."

Skôr ako som niečo stihla povedať mi to Christian zložil. Z toho čo som sa práve dozvedela som sa chvíľu musela spamätávať. No keď som si uvedomila čo sa práve stalo, veľmi rýchlim krokom som sa ponáhľala na internát. Nemala som v pláne dnes nikam cestovať ani domov a ani do Španielska. Chcela som si dorobiť veci čo som musela cez týždeň odovzdať a potom mať kľud. No očividne som nemala na výber. Pobalila som si len pár vecí keďže aj tak tu nemám nič potrebné. Prezliekla som sa do svojej kombinézy, do ruky chytila prilbu, ruksak hodila na chrbát, utekala som dole schodmi a von z budovy kde na mňa už čakala moja čierna kráska. Dala so si kuklu, prilbu, rukavice a vyrazila som. Čakala ma veľmi rýchla jazda domov ktorá väčšinou trvá dlhšie ako to bolo dnes. Po približne hodine cesty som už parkovala v garáži. Začala som zmätene pobehovať po dome a snažila sa nájsť všetko čo budem potrebovať. Všetko som nahádzala do dvoch tašiek keď v tom do izby vošla moja mama, ktorá sa na mňa zmätene pozerala.

„Mami potrebujem aby si ma hneď hodila na letisko." Ona len prikývla a zobrala moje tašky.

Keď som sa pozrela na telefón zistila som, že mi prišla tá správa o ktorej mi Christian vravel. Bolo v nej napísané, že letím z hlavného letiska, že pred letiskom ma bude čakať chlap ktorému musím ešte zavolať. A tak som zišla dole a nasadla do auta. Kde ma už čakala mama ktorá mala očividne veľa času na premyslenie a pýtala sa ma jednu otázku za druhou. Ale bolo očividné, že o tomto celom už niečo vie. Vedela som, že niekto isto volal môjmu nevlastnému otcovi ktorý to povedal jej. Snažila som sa ju ukľudniť, no nezaberalo to. Nikdy nemala rada keď som jazdila a bolo jedno či to boli motokáry, formulky, motorky alebo autá. Pred tým ako sme prišli na letisko som ešte volala s tým chlapom na ktorého som dostala číslo a oznámila mu, že za pár minút som tam. A tak sa aj stalo. Mama zastala, obe sme vystúpili, zobrala som si veci a rozlúčila sa s ňou. Všimla som si nižšieho, plešatého pána ako kráča smerom ku mne. Predstavil sa mi menom ktoré som v tej chvíli zabudla a pomohol mi s vecami. Vošli sme do budovy ale nešli sme ako normálny cestujúci. Viedol ma cez veľa úzkych chodieb a mnoho dverí až sme prišli von kde na nás čakal vozík ktorý sa veľmi podobal na golfový. Nasadli sme a pár minút sa viezli popri lietadlách až kým sme nedošli k jednému, ktoré bolo oproti ostatným drobunké. Vystúpila som, zobrala si veci a pobrala sa k lietadlu. Ten pán mi ešte poprial šťastnú cestu. Keď som nastúpila zostala som zaskočená. Bolo tu šesť miest na sedenie, všetko v béžovej koži, pri každom sedadle stolík na ktorom boli v malej váze čerstvé kvety, podlaha bola zakrytá mäkkým kobercom, dve veľké obrazovky na stene a na konci stála až príliš namaľovaná letuška. Pozdravila ma, zobrala moje tašky s pýtala sa čo mi prinesie na pitie. Ja som ju poprosila o čaj a usadila sa na najbližšiu sedačku. Zapozerala som sa do telefónu keď ma vyrušil chrapľavý hlas.

„Dobrý deň slečna. Moje meno je Lucas a dnes budem vašim pilotom. Cesta do Barcelony nám bude trvať približne dve a pól hodiny. Dúfa, že si užijete cestu." Milo sa usmial a odišiel do kokpitu.

Snažila som sa ho počúvať a aj mi to celkom išlo ale mal tak prenikavé oči a ja som po celú dobu čo tam stál bola v rozpakoch. No on odišiel a ja som len pomrvila aby som si našla najlepšiu polohu na sedenie, nasadila som si slúchadlá a uvažovala nad tým čo sa práve deje. Vzlietli sme, letuška mi doniesla čaj a ja som začínala byť nervózna. Vedela som do čoho idem ale nepáčilo sa mi to. V motoposte som nesedela asi dve mesiace, čo nie je až tak veľa ale aj tak. Nikdy som nepretekala, teda pokiaľ nerátam F2, čo mi aj tak veľmi nešlo a hlavne to je na úplne inej úrovni. Mala som chuť otvoriť dvere a vyskočiť von. Nechcela som tam ísť, ale musela som. To posledné čo som mohla je hádať sa s Christianom. Našťastie som po chvíli zaspala a aspoň na chvíľu nemusela riešiť čo sa stane za pár hodín. Zobudila som sa až keď sme pristáli. Zobrala som si veci, rozlúčila sa s personálom a vystúpila som. Hneď pred lietadlo ma čakalo auto ktoré ma odviezlo až na trať. Bolo skoro sedem hodín keď sme prišli na okruh. Vystúpila som a nastal problém. Nemala som sa ako dostať cez turnikety a tak som to spravila rebelsky a preskočila ich. Čo nebol asi najlepší nápad keďže hneď pribehli dvaja chlapi a začali po mne kričať. Chcela som im to vysvetliť ale nepočúvali ma. Zachránila ma až Tes s ktorou som sa spoznala pri mojom prvom prílete do Anglicka. Ukľudnila pánov s tým, že patrím k tímu a ukázala im moju priepustku. Potom čo obaja odišli sa Tes niekam pobrala a ja som ju nasledovala. Prišli sme až ku karavanu ktorý odomkla a podala mi kľúč.

„Viem, že si asi unavená ale potrebujem aby si si tu len nechala veci a išla hneď so mnou."

A tak som aj urobila. Nasledovala som ju asi desať minút až kým sme neprišli ku asi dvojposchodovej budove. Vošli sme dovnútra a vyšli na prvé poschodie, za schodiskom sme zabočili doprava a Tes vošla do prvých dverí a ja za ňou. Vo vnútri už sedelo veľa ľudí a nejaký pán mi ukázal na stoličku vedľa neho, kde som sa hneď posadila. Chvíľu bola v miestnosti len nezrozumiteľná vrava ale zrazu všetci stíchli. Otočila som sa a vo dverách stál Christian. Pozdravil sa, prešiel ku svojmu miestu a hneď ako sa posadil začal rozprávať.

„No takže začneme. Chcel by som medzi nami privítať Chloe. Myslím, že každý z vás ju pozná ale keby náhodou niekto nevedel, tak Chloe je naším testovacím jazdcom a aj to je jeden z dôvodov prečo zajtra v pretekoch nahradí Alexa. Taktiež ešte v marci sedela v motoposte ktorý dobre pozná a je tu ešte jedna vec. Chloe sa pri poslednom testovaní podarilo zájsť skoro na všetkých tratiach lepšie časy ako Alexovi ale aj Maxovi. A myslím, že aj keby sa jej zajtra nepodarí nejaký zázrak je to lepšie ako keby Max štartoval sám, takto aspoň ukážeme konkurencii, že máme zálohu a nič nás nerozhodí. No ale nastáva tu problém. Chloe nejazdila ani tréningy a ani kvalifikáciu. Takže nemáme čo konzultovať a tak by som Chloe chcel poprosiť aby si dnes zajazdila aspoň pár kôl na simulátore." Viem presne čo sa deje. Zajtra idem štartovať ako posledná, čo je dosť zlé a ešte horšie je, že nemáme žiadne dáta ktoré by sme porovnávali. „A ešte aby som nezabudol, viem, že to bude problém, ale Max nevie kto ide zajtra miesto Alexa a potrebujem aby to tak zostalo, rozumiete?" Načo všetci prikývli.

Pán ktorý mi ukázal miesto sa chytil slova: „Stratégiu budeš mať podobnú ako Max, taktiež máš tri plány ktoré môžeš vidieť na obrazovke. Budeme začínať podľa plánu A, pokiaľ sa niečo zmení dáme ti vysielačkou vedieť. No potrebujem aby si ešte podpísala túto zmluvu aby sme mohli zaplatiť za tvoju licenciu."

Chytila som pero a podpísala to. Ďalej som už len počúvala jedným uchom, snažila som sa hlavne sledovať monitor kde som mala všetko potrebné k zajtrajšku. Keď toto sedenie skončilo bolo pól deviatej a mňa nejaký pán odviedol do miestnosti kde bol simulátor. Posadila som sa do provizórneho monopostu a zapla si okruh na ktorom som mala zajtra pretekať. Zo začiatku mi to veľmi nešlo, no po pár kolách som sa do toho dostávala. Uvedomila som si jedno a to, že aj keď som oficiálne nejazdila, mala som svojho trénera ktorý mi zo všetkým pomáhal keby náhodou. Očividne mi to na niečo bolo.