Girl in F1

10.

Bol utorok. Denne som chodila na tréningy a učila sa na poslednú skúšku. Dnes ráno som si ešte stihla vyzdvihnúť kľúče. Sedela som ešte na internáte a balila si posledné veci, taktiež som už mala objednanú väčšinu nábytku len som nevedela ako to všetko sama poskladám. Môj byt mal ešte jednu veľkú výhodu a tou boli podzemné garáže ktoré mi neskutočne vyhovovali. Už som sa konečne nemusela strachovať o svoju motorku. V tejto chvíli si pekne oddychovala v teple a bola v totálnom bezpečí. Zavolala som si taxík a so všetkými taškami sa pobrala dole, nemala som až tak veľa vecí. Väčšinu som mala doma, kde som sa však kvôli poslednému incidentu nechcela vracať. Po chvíli uvažovania prišiel taxikár a pomohol mi s vecami. Celú cestu sme nepovedali ani slovo, čo mi nadmieru vyhovovalo. Cesta trvala krátko, je pravda, že som mohla ísť pešo ale s tým všetkým sa mi nechcelo trepať. Taxikár mi ponúkol pomoc s vecami ale nechcela som ho až tak zaťažovať. Slušne som ho odmietla a pobrala sa do svojho bytu. Okrem kuchynskej linky a zariadenia v kúpeľni bol totálne prázdny. Našťastie mi ešte v ten deň doviezli väčšinu nábytku. Nemala som však chuť niečo riešiť, tak som si len zložila posteľ, pobalila sa na zajtra a pobrala sa spať. Ráno ma totiž čakal dlhý let až do Kanady kde nasledovali ďalšie preteky sezóny.

Vstala som už o druhej, čo znamenalo len to, že som nevyspatá. Mala som hodinu nato aby som odišla a ja som nemala čo robiť, tak som len zapla telefón a dlhú dobu sledovala sociálne siete. Bol čas odchodu a tak som sa pobrala pred byt kde som sa autobusom prepravila na letisko. Letela som súkromným lietadlom a tak som sa nemusela trepať na letisko v hlavnom meste. Po pár minútach som už vystupovala pred malým letiskom a po krátkom rozhovore s pilotom ktorého som stretla cestou som už sedela v lietadle a vzlietali sme. Čakala ma dlhá cesta a tak som sa rozhodla ju z časti prespať. Zobudila som tesne pred pristátím v Monaku kde mal nastúpiť Max. Úplne som zabudla, že ide so mnou. Nebolo to ale veľmi čudné keďže toto lietadlo bolo teoreticky jeho. Letuška otvorila dvere a ja som s mierne otvorenými očami sledovala ako do lietadla vchádza Max.

„Musíme sa porozprávať," začal Max skôr ako sa stihol usadiť, „najbližšie keď budeš opitá, zisti si čo čítaš až potom sa púšťaj do dramatického rozhovoru. Videl som tú fotku a to čo tam bolo nie je pravda, okrem toho rozhovoru pred Monakom som na teba nič zlé nepovedal. Takže nabudúce si skôr over niektoré informácie dopredu aby sa predišlo podobným situáciám."

Ospravedlnila som sa mu a on sa pokojne usadil a tým naša debata skončila. Ja som našťastie znovu zaspala. Zobudil ma až Max s tým, že za chvíľu budeme pristávať.

„Ako niekto dokáže prespať 14 hodín v lietadle? Ja sa môžem akokoľvek snažiť a pri prvej turbulencii sa zobudím," pohoršoval sa nad celou situáciou Max.

Ja som sa len na ňom začala smiať a rozhodla sa jeho poznámky ignorovať. Ešte pred pristátím som zjedla nejaké toasty ktoré mi priniesla letuška. Pristáli sme a Max mi pomohol s batožinou. Vonku sme nastúpili do auta ktoré nás čakalo a pobrali sme sa do hotela.

Stáli sme spolu už na recepcii a čakali kým recepčná vybaví ľudí pred nami. Netrvalo to dlho a prišli sme na rad my. Pozdravila som sa a slečne som podala svoj občiansky. Podala mi nejaké papiere ktoré som podpísala a čakala som na kartu od izby.

„Poprosím doklady aj od vášho partnera," vôbec som nechápala čo odo mňa chce.

„Prepáčte ale ja neviem čo po mne teraz žiadate."

„No podľa systému máte izbu zaplatenú ešte s niekým. Druhé meno je Max Verstappen."

Pozrela som sa na Maxa ktorý bol z tejto situácii rovnako zmätený ako ja. Nevedela som čo na to povedať a tak prehovoril on: „Toto ale nie je možné. Moja asistentka rezervovala dve izby a to jednu pre každého. Nie jednu izbu pre oboch. Ak to tak máte zapísané tak mi proste dajte ďalšiu izbu a ja to hneď zaplatím."

„S tým bude problém," potichu prehovorila recepčná, „ani u nás, ani v meste, či v jeho okolí nezoženiete jednu voľnú izbu. Všetko už je niekoľko mesiacov rezervované."

Max vytiahol svoje doklady a podal ich recepčnej. Tá mu ich po chvíli vrátila aj s kartou od izby. Vybrali sme sa spolu do výťahu odkiaľ som sa pokúšala dovolať Tes ktorý mi po prvý krát za celú dobu čo sa poznáme nezdvihla. S Maxom sme vošli do izby a zhodili všetky tašky len tak na podlahu. Sadla som si na gauč a uvažovala čo s touto situáciou. V jednom momente niekto zaklopal na dvere a Max išiel otvoriť.

„Max, čo tu robíš?" už z diaľky som počula Christianov hlas.

Spolu s Maxom vkročili do miestnosti a jeho pohľad bol čím ďalej tým viac zmätený. Bolo očividné, že vôbec nevedel čo sa dialo a ja som zrovna teraz nemala chuť mu to vysvetľovať. Našťastie ma zas zachránil Max ktorý mu celú situáciu vysvetlil. Christian okamžite vytiahol svoj telefón a na nejakú dobu sa stratil. My sme len sedeli a čakali. Vrátil sa asi až po 15-tich minútach a oznámil nám, že to bude riešiť s tímom a niečo doriešia. Ešte nám oznámil aby sme sa nachystali lebo za hodinu bude porada. Ja som si zobrala veci do kúpeľne a vliezla do sprchy z ktorej sa mi nechcelo odísť. Musela som to ale urýchliť lebo na dvere začal búchať Max ktorý bol netrpezlivý. Osušila som sa a obliekla. S Maxom sme si vymenili nepríjemné pohľady a do kúpeľne vošiel on. Ja som si ešte stíhala spraviť jednoduchý make-up a spolu sme vyrazili na trať. Išli sme pešo keďže nám zostávalo ešte celkom veľa času. Cestou sme stretávali veľa ľudí. Fotili sa s nami a podpisovali sme rôzne tričká, šiltovky či papiere s našimi fotkami. Spôsobilo nám to menšie zdržanie a tak sme na stretnutie meškali. Vošli sme do miestnosti kde vládlo nepríjemné ticho. Za stolom sedel aj Marko Helmut a mal ten svoj nepríjemný pohľad. Obaja sme sa ospravedlnili a usadili sa. Začala krátka porada kde sa riešilo aj naše ubytovanie ale nevyzeralo to veľmi pozitívne. Všetci sme dostali plán na víkend a pobrali sa preč. Bola som rada, že to skončilo tak rýchlo, nemala som veľmi chuť sedieť v miestnosti s Markom. Max zavolal Danielovi a po krátkom telefonáte mi oznámil, že s ním ideme na večeru. Skončili sme v malej ale útulnej reštaurácii, po chvíli prišiel Daniel a nebol sám, bol s ním Lando, Carlos, Pierre a George. Všetci sme sa spolu zvítali a pustili sa do debaty. Vedľa mňa sedel George, odkedy som tu sme nemali veľa príležitostí sa zoznámiť a tak sa som sa pokúšala s ním kúsok spriateliť. Bavili sme sa prevažne o kariére ale bol to príjemný rozhovor. V jednej chvíli mi však prišla správa a ja som sa zapozerala do telefónu. Pri stole zostalo ticho ktoré prerušoval len Maxov a Danielov smiech.

V jednej chvíli sa Daniel spýtal Maxa: „Keďže sme v jednom hoteli večer sa u teba zastavím, potrebujem s tebou niečo doriešiť. Aké máš číslo izby?"

„U mňa na izbe nie, môžeme sa stretnúť na recepcii," odvetil Max nepríjemne.

„Ale no tak, neviem čo riešiš. Všetci dobre vieme, že s poriadok nie si veľký kamarát a tak nechápem aký je problém stretnúť sa u teba. Alebo máš novú priateľku ktorú mi nechceš predstaviť?" Max nereagoval a tak Daniel pokračoval, „Už to mám. Ty má na večer rezervovanú spoločnosť a nechceš aby som ti to prekazil."

Väčšinou Max ktorý má odpoveď na všetko teraz zo seba nedokázal dostať ani slovo, mne ho začalo byť ľúto a tak som sa ho zastala: „ Max má izbu so mnou."

Všetci sa na seba najskôr zmätene pozerali no keď si uvedomili, že to myslím vážne, vybuchli do nezastaviteľného smiechu. Nakoniec sme sa s Maxom ku nim pridali. Keď sa to kúsok ukľudnilo vysvetlila som im ako sa to stalo. Servírka konečne doniesla jedlo a my sme sa najedli. Po večeri ešte nasledovala krátka debata. Daniel si vypýtal účet a nastalo nepríjemné hašterenie o tom kto zaplatí. Všetci sa začali prekrikovať. Nebolo to ale tak, že by nikto platiť nechcel, práve naopak, chceli platiť všetci. Prestalo ma to baviť a tak som sa vytratila za servírkou ktorú som poprosila o účet, zaplatila som, vyšla z reštaurácii a užívala si tlmený ale kľudný ruch mesta. Trvalo skoro desať minút kým sa všetci ukázali a môj kľud prerušilo ďalšie okrikovanie o tom ako som si dovolila zaplatiť účet. Mávla som nad nimi rukou a vybrala sa ku hotelu. Všetci sme bývali v tom istom hoteli a tak naša cesta bola nadmieru zábavná. S chalanmi sme sa postupne lúčili vo výťahu až kým som tam nezostala sama s Maxom. Vošli sme do izby a keďže už bolo dosť hodín odišla som sa do kúpeľne prezliecť, s oblečením som nemala veľmi na výber, väčšinou spávam len vo voľnom tričku, no teraz by to bolo divné a tak som ku tomu pridala nejaké šortky ktoré som mala na behanie. Spravila som si večernú hygienu a vybrala sa do postele. Zrazu mi to celé prišlo hrozne zvláštne. Mám rada svoj priestor a hlavne s Maxom sa nepoznáme tak dobre aby som vedľa neho dokázala spať. Netrvalo mi to však dlho a ja som zaspala.