Girl in F1

12.

Piatok aj sobota prebiehali celkom v poriadku. V kvalifikácii som skončila piata a robilo mi to nesmiernu radosť. Bol večer a s Maxom sme už sedeli na izbe a obaja sme boli zabratý do svojich povinností. Max si po chvíli ľahol, no ja som si ešte musela dorobiť poznámky ku poslednej skúške. Bolo skoro desať hodín a ja už som dávno mala spať, no vedela som, že tak rýchlo nezaspím. Obliekla som si mikinu a obula tenisky. Cestou z izby som si zobrala kartičku a odišla som. Z hotela som vyšla do chladného Montrealu. Neďaleko bola rieka a odrazy mesta na vode ma upokojovali. Sedela som na lavičke a snažila sa nemyslieť na všetky tie zlé možnosti ako by to zajtra mohlo dopadnúť. Bolo to však neúspešné. Začínala som sa neskutočne stresovať a nedokázala som sa ani kúsok ukľudniť. Zle sa mi dýchalo a točila sa mi hlava.

Na svojich pleciach som ucítila niečie ruky a do ucha mi kľudne tichý hlas šepkal: „Spomaľ s dychom, rob dlhé nádychy a výdychy. Úplne všetko je v poriadku a ty môžeš byť v totálnej pohode. Hlavne dýchaj."

Dotyčný si sadol vedľa mňa, jednou rukou mi jemne hladkal chrbát a druhou chytil moje prepletené prsty. Snažila som sa riadiť jeho pokynmi a moja situácia sa začala vracať do normálu. Ukľudnila som sa a pozrela sa vedľa seba. Ako prvé som si všimla tie modré oči a hnedé strapaté vlasy. Vedľa mňa sedel George. Mám pocit, že vždy keď chcem mať kľud niekto príde a pokazí ho. No teraz som bola vďačná, samú by ma to tak rýchlo neprešlo.

Chcela som sa mu poďakovať ale začal ako prvý: „Viem ako sa cítiš. Pretekám nejakú dobu ale odkedy som v tomto svete formuly jedna deje sa mi to často. Niekedy sa sám seba pýtam, či mi to stojí zato. Je pravda, že niekedy to má aj dobré chvíle ale v mojom prípade ich nie je tak veľa. Nikto z vonku nevie aké to je v skutočnosti náročné. Všetci na teba tlačia aby si bol najlepší, robí to tvoj tím, tvoji fanúšikovia a nakoniec to robíš aj ty. No ide trať za traťou a tebe sa nedarí. Nikto nie je spokojný a teba to ničí. Začneš sa utápať a dúfať, že príde trať ktorá ťa zachráni. Musíš si len uvedomiť, že tento šport je ťažký a to hlavne na psychiku. Nenechaj sa do tohto víru stiahnuť a dávaj si pozor na každý krok čo spravíš, každé slovo čo povieš, lebo jedná hlúposť, zničí teba aj tvoju kariéru. Buď silná a všetko bude fajn."

„Neviem, či to zvládnem. Hlavne neviem, či to chcem zvládnuť. Je pravda, že ma to nesmierne baví ale ak mám podstúpiť až takúto obetu tak nemám pocit, že by sa mi to oplatilo."

„Niekedy je to potrebné aby si bola naozaj šťastná."

Po týchto slovách sa zobral a odišiel. Ešte chvíľu som tam sedela a uvažovala nad tým čo mi práve povedal. Bola som z toho celá zmätená. V mojej hlave sa nabaľovala guľa nevyriešených problémov a starostí. Potrebujem si oddýchnuť a na poriadne dlho. To ale budem riešiť až v pondelok lebo teraz sa musím vrátiť na izbu a pokúsiť sa zaspať. Vybrala som sa mestom naspäť do izby a už pri vchode do hotela som si užívala teplotný rozdiel. Vošla som do izby, zhodila mikinu, vliezla si do postele a pokúsila sa zaspať.

Ráno pre mňa bolo veľmi ťažké. Max ma zobudil už pred siedmou a spolu sme sa vybrali na raňajky. Nezjedla som však skoro nič. Po chvíli si k nám pridalo pár jazdcov a spolu riešili dnešné preteky. Oproti mne sedel George a svojim úsmevom sa ma snažil ukľudniť. Ja som však každou chvíľou mala pocit, že sa rozplačem. Zrazu sa cez celý stôl začal riešiť včerajší zážitok polonahej Chloe a ja som pochopila, že Daniel si nevie nič nechať pre seba. Všetci sa na tom ale smiali a odľahčovalo to rannú nervozitu pred pretekom. Od stola som odišla ako prvá a v izbe sa pripravila ma poobedie. Zbalila som si všetko potrebné a odišla na okruh. Chcela som byť sama a tak som na nikoho nečakala.

Zvyšok dňa prebiehal v normále teda až na moju nervozitu. Bol čas štartu a my sme všetci sedeli vo svojich monopostoch. Vyštartovali sme a ja som si konečne začala užívať dnešný deň. Hneď po štarte som sa dostala na štvrté miesto. Zvyšok preteku prebiehal bez zmeny, pár krát som sa pokúsila predbehnúť Maxa ale vždy mi dokázal utiecť. Do cieľa som teda prišla štvrtá, vyriešila som pár rozhovorov a vydala sa do sprchy. Všetko nadšenie ktoré som mala na trati zo mňa zrazu opadlo a ja som sa zas cítila mizerne. Osprchovala som a vošla do izby kde už sedel Max ktorý sa aj napriek tretiemu miestu netváril veľmi nadšene. Začala som sa baliť keď do izby vošiel Daniel ktorý mi oznámil, že letí s nami. V princípe som zato bola rada, Max bol nepríjemný a ja by som s ním celú cestu neprežila. Náš let mal však ešte jeden problém a to ten, že bude končiť v Monaku a ja som stále nemala vyriešenú cestu domov. Pre túto chvíľu som ale tento detailný problém vypustila z hlavy. Všetci traja sme sa vybrali pred hotel kde sme nastúpili do auta ktoré nás odviezlo pred lietadlo. Usadila som sa na svoje zvyčajné miesto a z tašky som vytiahla papiere na skúšku. Skôr ako som však stihla prečítať prvú vetu Daniel mi ich zobral a nechcel vrátiť. V ruke držal telefón z ktorého pustil hlasnú hudbu a začal si spievať. Prestal až keď ho upozornila letuška aby sa usadil a zapásal sa. Vzlietli sme a v momente ako sa ikonka zapnutia pásov zhasla pokračoval vo svojej dobrej nálade. Nedokázala som sa sústrediť ani na čítanie správy od mami ktorá z nejakého dôvodu nebola veľmi nadšená. Po chvíli mi to nedalo a začala som si pospevovať tiež. Po chvíli sa všetko ukľudnilo a ja som svoje papiere dostala naspäť. Vyrušilo ma až to keď si oproti mne sadol Max. Už zas mal taký ten nepríjemný pohľad.

„Chcem sa len spýtať kam si včera večer odišla?"

„Nebolo mi dobre a mala som chuť ísť na vzduch."

„Mohla si ísť na balkón."

„Max o čo ti ide?"

„Ja len, že stále si niekde stratená a nikto o tebe nič nevie." Berieš drogy? Alebo máš nejaké tajomstvo ktoré keď sa prevalí zruinuje tvoju kariéru?"

Nevedela som čo mu nato povedať a aj keby som to vedela čo, nevedela by som ako mu to povedať. Našťastie ma zachránil Daniel.

„Max? Pamätáš si na tvoje začiatky? Nedalo sa ti spávať lebo ťa budili tie najhoršie možné scenáre pretekov, bol si nervózny a nepríjemný a aby si nezaťažoval ľudí okolo seba proste si utiekol, a svoje problémy riešil v tichu a samote. Presne to si teraz prežíva Chloe."

Max len však pokrútil hlavou a odišiel. Daniel si sadol na jeho miesto a čakal. Chcel aby som sa mu zverila. No ja som nechcela a on to vycítil.

„Pokiaľ by si čokoľvek potrebovala som tu vždy pre teba," postavil sa no skôr ako odo mňa úplne odišiel ešte dodal, „síce je to pre nás kúsok zachádzka ale pilot najskôr zastane u teba a až potom v Monaku."

Poďakovala som a vrhla sa do papierov ktoré mi vrátil. Celú cestu som od nich neodvrátila zrak a ani som sa nenazdala, a už sme pristávali na letisku. Pobrala som si veci, rozlúčila sa s chalanmi a vystúpila som. Bolo niečo po jednej a tak som si objednala taxík ktorý ma odviezol pred byt. Odomkla som dvere a zamierila si to rovno do postele.