Príbeh takmer dospelého dievčaťa Mefris, ktorú vychováva jej strážca Krůran.
Po tom, čo Krůran je nútený Mefris prezradiť kto v skutočnosti dievča je, sa Mefris rozhodne naplniť svoj osud a stať sa pravou Drokankou. Človekom s krvou prastarých drako...
Tichou chodbou sa niesli ťažké kroky kráľovskej stráže. Posledný raz zabočili a ocitli sa pred ťažkými ebenovými dverami. Na dverách boli povyrezávané všetky erby terajších aj minulých šľachtických rodov a mali strieborné pánty. Stráže otvorili dvere a nechali vstúpiť návštevníka. Uklonili sa kráľovi a rýchlo odišli.
Mladík zrazu stál sám pred kráľom, keďže bol zo zámoria, nevedel čo má robiť. U nich si predsa len kráľ nepotrpel na formality. Rozhodol sa, že predsa len asi bude najlepšie sa vladárovi ukloniť. Ťažko preglgol a podišiel bližšie. Ani sám nevedel prečo tým chce kráľa zaťažovať, ale tušil, že by to mohlo byť dôležité. Zastavil pár metrov pred o niečo starším kráľom od neho a úctivo sa poklonil. Už sa chystal predstaviť, keď ho kráľ len spražil otráveným pohľadom a rukou mu pokynul nech ide k veci. Mladík opäť len prehltol a konečne sa odvážil prehovoriť.
„Vaša výsosť, moje meno je Tuviel, Tuviel z Priškarotu. Som bežec zo Zámoria a...“ V tom ho prerušil netrpezlivý kráľ, „je mi jedno kto si. Prečo si tu?“ Tuviel vytiahol z kabáta malé vrecko a podal ho kráľovmu strážcovi. Ten vrecko otvoril a keď sa uistil, že obsah nie je nebezpečný, podal ho kráľovi. Ten si jeho obsah vysypal na nohy a pozdvihol obočie. Na nohách mu ležali tri Y'rathské pazúry. „Čo to má znamenať? Chceš mi snáď tvrdiť, že ty si zabil tri príšery?“ Tuviel zdvihol opäť zrak na kráľa, „nie Vaša výsosť. Lord Drills z Hurthengtonu ma poslal so zásielkou. Keďže bola urgentná, tak som sa rozhodol ísť skrz Prierskú úžľabinu. Tesne na jej konci ma napadli Y'rathy. Bolo by po mne, no zachránilo ma jedno dievča. To ona zabila dve z príšer. Nikdy som nevidel, aby niekto nemal strach z príšer a obzvlášť nie ženu. Do tých končín ako iste viete sa nik neodváži...“ Opäť ho prerušil kráľ, „dievča vravíš? Zaujímavé. Skutočne zaujímavé. Ale prečo mi to vravíš?“
Tuviel začínal pochybovať, že spravil dobre, že predstúpil pred kráľa. „Pretože, Vaša výsosť, som si myslel, že by Vás to mohlo zaujímať. Viete to staré proroctvo.“ To už kráľ neskrýval svoj hnev. S hnevom sa prudko postavil a poslal mladého bežca kade ľahšie. Keď Tuviel odišiel, kráľ Pohtyr znavený klesol naspäť na trón. Čakalo ho ešte niekoľko únavných hodín kráľovských povinností.
***
Pred chvíľou smel Pohtyr konečne opustiť trónny sál a jediné na čo myslel je, že musí ísť za svojou dračicou. Vydal sa teda do záhrad. Našiel ju ako drieme v posledných večerných paprskoch svetla. Keď tak na ňu pozeral, pousmial sa. Calopse je jediná, na kom mu skutočne záleží. Nemá rád nič a nikoho, ľudia mu prídu márnivý a nevďačný.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Podišiel k nej a pohladil ju po strieborných nozdrách. Pomyslel si, že Calopse vyzerá skutočne ako kráľovské stvorenie. Dračica pootvorila svoje zlatavé oko a vyfúkla z nozdier trochu dymu. Otrela sa Pohtyrovi o dlaň a začala sa zdvíhať. Pohtyr sa jej musel uhnúť, aby sa mohla poriadne ponaťahovať. Keď opäť klesla na zem, neváhal ani chvíľu a sadol si k nej. Chrbtom sa oprel o jej krk a v tichosti hľadel niekam do neznáma. To už Calopse konečne prehovorila. „Takže, zlatko, čo že sa deje?“ Na to sa Pohtyr len pousmial. Zlatko, tak mu vravela len ona. Nemal to rád a Calopse to vedela, no aj tak mu tak vždy povie.
Samozrejme, ona vždy vytuší, že sa niečo deje. Nič jej nemusí povedať a ona to aj tak vie. Rozhodne sa teda, že sa o svoje pochyby s ňou podelí. „Dnes prišiel na audienciu mladý bežec. Doniesol mi tri pazúry z Y'rath. Čo by nebolo tak divné, keby nehovoril o tom dievčati.“
„O tom dievčati?“, zaujímala sa dračica. „Áno, o dievčati, vraj mu zachránila život. A spomenul to staré proroctvo. Myslíš, že by to mohla byť ona? Že by to decko mohlo byť výnimočné?“ Calopse mlčala. Pohtyr si už myslel, že ho snáď ani nepočúvala, keď znovu prehovorila. „Je to možné. Mohla by to byť ona. Skolila tri príšery vravíš a ani sa nebála?“
„Nie, bežec vravel, že zabila dve z nich. Že tretiu zabil on, z toho čo povedal ešte strážam pri príchode, vyplýva, že ju jedna beštia napadla. Vraj bola veľmi zranená a ledva sa držala na nohách. Len sa otočil, že pozbiera zásielku, keď sa to dievča vytratilo. Vraj nechápe ako sa mohla s takým zranením tak rýchlo vytratiť, ale vraj nepredpokladá, že by sa dostala ďaleko.“ Calopse si odfrkla, „samozrejme, pretože je žena, tak sa predpokladá, že nič nevydrží. Jej odvaha by mohla hovoriť o tom, že je to skutočne ona. A to, že prežila útok a ešte odišla po vlastných, jasne ukazuje, že je dosť môžné, že je predsa len Drokanka. U obyčajných ľudí sa taká sila žiť ozaj nevidí.“
Potom už obaja mlčali a premýšľali. Pohtyrovi to neustále vŕtalo hlavou. Pokiaľ je to dievča skutočne Drokanka, tak sa jej musí čo najskôr zbaviť. Nedovolí aby všetko zničila, táto zem patrí jemu! Táto zem patrí juhu!
