Mefris posledná z Drokanov

Kapitola 14

A je to tu opäť. Poslušne cestujem s lovcom a vojakmi na moju smrť. Už som s tým zmierená, aj keď priznávam, každým dňom ako sa približujeme bližšie ku kráľovskému mestu, sa mi čoraz viac scvrkáva dušička. Mám ohromný strach z toho čo sa bude diať. Zomriem rýchlo, alebo ma budú týrať? Zbavia sa ma potichu a hodia ma do nejakej jamy bez mena aby všetci na mňa zabudli, alebo z toho spravia verejné divadlo?

Krůran bude isto sklamaný, že sa o mňa staral celý život, učil ma bojovať a žiť v ťažkých podmienkach a do pár mesiacov ako má opustí zomriem. Bude isto sklamaný a znechutený z mojej slabosti. Och chýbajú mi tie časy, keď som žila v obyčajnom domčeku, ďaleko od ľudí a jediné, čo ma trápilo bolo, že čo za ďalšiu úlohu mi Krůran pridelí. Až teraz si uvedomujem, že oproti zvyšku kráľovstva, som mala ozaj skvelý život. Síce som si nežila ako v bavlnke, ako sa hovorí, ale aspoň som žila a bola som celkom strašná.

Pri spomienkach na domov som ešte viac posmutnela. Cesta je strašne zdĺhavá, a únavná. Aj keď Daemor sa už so mnou nerozpráva a správa sa ku mne ako ku spodine a zvyšným vojakom som tiež ukradnutá, ale aspoň zdravotník a zranený vojak sa so mnou rozprávajú, takže mi ide rýchlejšie cesta. Dozvedela som sa veľa zaujímavých a užitočných vecí od medika, vlastne od Feiza. Je to skutočne dobrý medik, vidno, že sa v tom čo robí vyzná a že to robí rád. Celkom dobre si rozumieme. Je mu ľúto aký ma čaká osud, ale zároveň sa bojí mi akokoľvek pomôcť. No aj tak je to skvelý chlap. Vysvetlil mi, prečo ľudia tak neznášajú Drokanov. Vraj to je preto, že ľudia sa nás boja, kvôli našej moci, nášmu spojení s prastarými a s prírodou a najmä pre našu odolnosť. „Ľudia sú jednoduché tvory, každý a všetko čo je na to lepšie ako oni, toho sa boja a strach v ľuďoch vyvoláva nenávisť. Nerob sa preto, že ľudia nenávidia Drokanov, nie je to vaša chyba, je to len následok ohromného strachu, sýteného intrigami mocných,“ povedal mi Feiz. Jeho slová ma zaskočili, ale musím uznať, že môže byť na tom niečo pravdy.

Za tých pár dní, sa zranený vojak začal celkom pekne liečiť. Rana sa mu už prečistila a začala sa mu hojiť. Najhoršie má za sebou a už je isté, že to zranenie prežije. Je mi nesmierne vďačný. Rozprával mi o tom, že má dokonca už aj dve malé deti a snúbenicu. Som rada za neho aj jeho deti, že sa mi ho podarilo zachrániť.

***

Tak ako každý deň, väčšinu času trávim rozprávaním sa s Feizom, stal sa mi priateľom na dlhé chvíle. Práve sme sa rozprávali o teórii medicíny z ďalekých kráľovstiev, keď sme všetci pomaly začali zastavovať. So zmätením sme sa s Feizom na seba pozreli, to už popohnal koňa aby sa v predu spýtal čo sa deje. Už sme celkom veľká skupina, keďže po ceste sa k nám pridávali ďalší vojaci. Chcela som sa aj ja vybrať dopredu zistiť čo sa deje, keď v tom ku mne prišiel Daemor na Tyarje.

Bez jediného slova zastavil pri mne a vytiahol meč. Jeho temný lesk v očiach ma vystrašil. Ale lovec si to nevšímal, len držal meč a hľadel okolo. To som už nevydržala, „čo sa deje?“ Pri mojich slovách ho mierne trhlo, zrejme bol až moc zameraný na sledovanie okolia. Len sa na mňa letmo pozrel a znovu sa obzrel, ale nakoniec prehovoril, „v cestnej je spadnutý strom a už pár dní sledujem, že sa okolo nás niekto motá. Zatiaľ sa neodvážili priblížiť moc blízko alebo zaútočiť.“ Čože? Niekto nás sleduje už dni? Akoto, že som si to nevšimla, že si to okrem lovca nikto iný nevšimol. „Tak prečo ten strom jednoducho neobídeme, predsa sme na koňoch.“ Keď som to povedala, Daemor sa uškľabol, „sledujú nás niekoľko dní, sú si vedomí nášho počtu, i vybavenia. Musia vedieť, že strom by nám problémy nerobil, preto nie je dobré hrať ich hru. Nikto nevie čo všetko majú za tým stromom na nás nachystané a koľký na nás zaútočia.“

Celkom ma prekvapilo, s akou ochotou mi to všetko vysvetlil. „Tak prečo nie si v predu, Daemor?“ Na to mi už neodpovedal, len v tichosti hľadel niekam do diaľky. To už som sa rozhodla byť aj ja pre istotu ticho. Všetci sme s napätím čakali čo sa bude diať. Tá neistota nás všetkých ubíjala ešte viac. Jeden z mladých vojakov vpredu, zrejme nováčik, to už vzdal a odložil meč. Otočil sa na vojaka vedľa a chystal sa čosi povedať, keď sa zrazu zvalil z koňa, ktorý sa splašil. Na zemi ležal mladík s šípom zabodnutým hlboko v hlave.

Zo všetkých strán začali vybehovať pomaľovaný ľudia, s všemožnými zbraňami, niektoré dokonca ani neboli skutočné zbrane. Vojaci nelenili a útok opätovali. Začala verva na život a na smrť. Na moje prekvapenie ale lovec neútočil, len sa držal pri mne a popohnal ma ďalej. Nestihla som nijako zareagovať, pretože popri hlave mi preletela sekera. Našťastie Dro’rkh sa nesplašil, zrejme je zvyknutý na podobné veci. To už Daemor zareagoval a rozhodol sa tiež bojovať, ešte rýchlo na mňa zavrčal, „nenechaj sa zabiť a drž sa od všetkých ďalej.“ A po tichu mi ešte povedal, „v boji padá mnoho ľudí a mnohokrát nie je možné kvôli zraneniam ich identifikovať.“ To som sa prekvapene na neho pozrela, že by mi dával možnosť zmiznúť? No nebol čas nad tým dlho premýšľať, keďže som bola uprostred bojiska. Chcela som sa nenápadne dostať z tadiaľ preč, ale veľmi rýchlo som pochopila, že to asi nebude také možné.

Ako som sa rozhliadala naokolo, kadiaľ by som mohla ujsť, vrhol sa na Dro’rkha jeden z pomaľovaných. Chytil ma za nohu a stiahol ma na zem. Dýka, ktorú mi ešte narýchlo dal Daemor, mi vypadla z rúk a pomaľovaný na potiahol za nohy pod seba a prisadol ma. So slizkým úškrnom si ma premeral a zalizol sa. Prešli mi telom zimomriavky. Pomaľovaný pozdvihol sekeru, ktorú držal v rukách. Krútila som sa a všemožne som sa snažila dostať z pod neho. Bol nesmierne ťažký, no ja som stále bojovala aj tak. V tom ho Dro’rkh ohromnou silou kopol do hlavy. Pomaľovaný sa nadávajúc zvalil na chrbát. Neváhala som, vyskočila som na nohy, popadla som sekeru a bez váhania som sa ňou zahnala. Celá som bola pokropená krvou pomaľovaného, ale v tej chvíli mi to bolo jedno.

Poobzerala som sa naokolo a všimla som si, že okolo Daemor je veľký zhluk pomaľovaných. Rozhodla som sa mu pomôcť, ani som nad tým moc nepremýšľala. Vydala som sa tým smerom a cestou som zabila pár pomaľovaných. Okolo Daemora boli už len traja pomaľovaný, ale bolo vidno, že už pomaly stráca dych. Prepadol ma veľký hnev, ani neviem prečo. Vrhla som sa na pomaľovaného, ktorý sa chystal zaútočiť na lovca zozadu. Jediným zahnaním som mu zaryla sekeru hlboko do chrbta. Vytiahla som dýku a zaútočila som na ďalšieho. Tomu som priskočila za chrbát a než si ma stihol všimnúť, podrezala som mu hrdlo. Posledný zhodil Daemora na zem, ktorému vypadol z ruky meč. Preto lovec rýchlo vytiahol dýku, no to ja som už pomaľovanému visela na chrbte a ako zmyslov zbavená som do neho bodala.

To ma z neho lovec odtrhol. Pomaľovaný bol ako cedník, všade sa z neho valila krv. Lovec si k nemu kľakol a podrezal mu hrdlo, aby mu ukončil trápenie. So zúrivosťou, že mi prekazil zábavu som len zavrčala a rozišla som sa k Dro’rkhovi. Páčil sa mi pocit moci nad životom niekoho iného, cudzia krv rozlievajúca sa mi po celom tele ma nesmierne uspokojovala.

A je to tu, prebudil sa vo mne drak. Prebudila sa vo mne beštia bažiaca po krvi.