Mefris posledná z Drokanov

Kapitola 7

Pred pár hodinami sme ja a kôň opustili lovcov tábor. Prvé dve hodiny boli pre nás oboch utrpenie, keďže on už nemá svojho zvyčajného jazdca a ja som na koni ešte nesedela. Ale našťastie sme si nejako našli k sebe cestu, takže ma už dostatočne počúva.

Ideme krokom, pretože nemám odvahu ho popohnať rýchlejšie aby som z neho náhodou nespadla, no vďaka tomu sme si zatiaľ nemuseli dať pauzu. No začína sa stmievať, tak som usúdila, že na dnes toho už stačí, musíme sa utáboriť na noc. Obzerala som sa kolo seba, až som zbadala miesto kde by to bolo celkom dobre.

Zaťahala som koňa za uzdu a on zastavil. Zoskočila som z neho, vzala som ho za uzdu a pomaly sme šli k mýtinke neďaleko, ale išli sme ešte kúsok ďalej, pretože nechcem byť tak na očiach. Zastavila som a kôň tiež. Vyzerá, že je skutočne dobre vycvičený. Mala by som mu neskôr dať nejaké meno, nemôžem ho predsa volať kôň. Ale najprv sa musíme najesť.

Rozložila som veci, nejako sa mi podarilo koňa odsedlať, našťastie si pamätám ako to na ňom bolo, takže by som neskôr nemala mať problém to dať opäť na neho. Keďže ani lovec ho nemal priviazaného, predpokladám a dúfam, že mi v noci nezdrhne.

Z vaku som vybrala tri menšie jabĺčka a dáku zmesku, ktorú mal lovec pre toho koňa. Podala som mu prvé jabĺčko nech si dá. Kôň sa poň načiahol a ja som zbadala malý strieborný pliešok pripevnený na postroji. Niečo na ňom bolo napísané. Vzala som teda pliešok do úst a tam stalo Dro'rkh. Hmm, Dro’rkh, že by to bolo jeho meno?

Tak som to skúsila, akonáhle som to povedala, kôň sa na mňa uprene pozrel a drgol ma hlavou do pleca. Nemo na mňa hľadel ako keby na niečo čakal. Zdá sa, že je skutočne veľmi inteligentný. Takže teda Dro’rkh. To by šlo. Dala som mu teda dojesť zvyšok jabĺk a tú zmesku a rozhodla som sa doplniť si zásoby vody.

***

Zobudila som za prvých ranných paprskov. Ponaťahovala som sa a vybrala som z vaku opäť trochu zmesky pre Dro’rkha. Dala som mu jesť a išla som si aj ja čosi prejesť. Popri jedle som rozmýšľala nad cestou. Dnes by som už mala doraziť do Krustu, malého mestečka na roscestí starej cesty. Krust je už docela dosť blízko Severu.

Po jedle som pozbierala veci a z Dro’rkhom sme sa vydali opäť na cestu.

Stále myslím na toho mŕtveho lovca, neviem to dostať z hlavy. Ale nemala som na výber, chcel ma zabiť. Buď ja alebo on, takto zrejme bude teraz vyzerať môj život. Och, povzdychla som si, čo by som dala za svoj starý život v blízkosti pláne.

***

Les začína pomaly rednúť a ja som konečne zbadala prvé domy Krustu. Našťastie lovecké kone, majú len jednoduché sedlá, takže nebudeme s Dro’rkhom pútať zbytočnú pozornosť. Zastavili sme v blízkosti miestneho hostinca. Mne by bodla dobrá posteľ a trochu teplej stravy a Dro’rkhovi by tiež trochu starostlivosti prospelo.

Akonáhle som z neho zoskočila, už sa k nám rozbehol zhruba deväť ročný chlapec. Hneď sa chytil uzdy a už vyzvedal, čo všetko si prajem.

Požiadala som teda chlapca, len o základnú starostlivosť, predsa len nemám moc peňazí na rozhadzovanie. Nechala som Dro’rkha chlapcovi a šla som dnu do hostinca.

Nevyzeralo to tu moc útulne a docela to tu smrdelo. Vybrala som sa radšej rýchlo za hostinským. Zastavila som pred pultom a v tom sa už na mňa otočil vysoký mohutný chlap. Premeral si ma od hlavy k päte a slizko sa pousmial, pričom vyceril dosť krivé zuby. Ako som si stihla všimnúť, celkom dosť mu ich chýbalo. „Čo takéto dievčatko pohľadáva v týchto končinách? Hľadáš si snáď prácu? Hm, ako tak pozerám na teba, veľa toho asi neurobíš, ale dáke miesto by sa tu možno pre teba našlo.“ No v tom som ho už prerušila, „nehľadám si prácu. Máte nejakú voľnú izbu? Potrebovala by som nocľah na jednu noc a dáke teplé jedlo.“

Na to si ma hostinský znovu premeral a začal sa bujaro smiať. Nechápavo som na neho hľadela, čo mu je také vtipné? Našťastie ma nenechal dlho čakať, „ale dievčatko je snáď na cestách. A kdeže cestuješ? Snáď nie na Sever, nevyzeráš ako severanka. Toto sú nebezpečné končiny, mala by si sa vrátiť domov.“ Znovu sa slizko uškrnul, „alebo tu môžeš zostať so mnou,“ a jazykom si prešiel po perách. Fuj, až ma striaslo. Ten chlap mi naháňa strach, ale nesmiem to dať najavo.

Pokúsila som sa o pevný hlas, „tak máte voľnú dáku izbu, alebo si mám hľadať nocľah inde?“ Hostinský si len odfrkol, „nemusíš byť hneď taká odmeraná dievčatko. Izbu mám, ale otázka znie či ty máš peniaze.“

Ešte chvíľu trvalo, kým sme sa dohovorili na normálnej cene, našťastie sa to po pár minútach podarilo. Na to ma hostinský odprevadil do mojej izby a oznámil mi, že do hodiny pošle niekoho s jedlom. Na to som už len poďakovala a vyvalila som sa na posteľ.

Zrejme som zaspala, lebo zrazu ma zobudil buchot na dvere. Išla som otvoriť a tam stálo dievčatko s miskou jedla, poďakovala som a dala som jej pár drobných. Keď som sa najedla, rozhodla som sa, že by som mohla posedieť dole v hostinci, možno sa dozviem pár zaujímavých vecí. Snáď nebudem pútať nežiadúcu pozornosť, no najprv ešte pôjdem skontrolovať Dro’rkha.

***

Už hodinu tu sedím, pri korbeli s pivom, no zatiaľ som sa nič zaujímavého nedozvedela. Videla som už jednu bitku a počula som pár opileckých historiek. Našťastie, nikto mi tu nevenuje veľkú pozornosť.

Už sa chystám, že pomaly dopijem a pôjdem radšej do izby, keďže sa tu nič zaujímavého nedeje, no v tom sa otvorili dvere do hostinca a vošla dnu trojica zvláštnych mužov. Dvaja z nich majú kráľovské symboly, takže to budú isto vojaci, no ten tretí je oblečený inak. Zatajila som dych, veď on je oblečený ako lovec. Sakra, musím vypadnúť, pretože ak si všimne Dro’rkha tak bude po mne. Som si istá, že lovec spozná, koňa iného lovca.

Ešte chvíľu som sa rozhodla sedieť, nech to nie je zvláštne a kútikom oka som pozorovala trojicu. Chvíľu sa ticho rozprávali s hostinským a potom sa poobzerali po hostinci. Bolo tu celkom plno. Zrak lovca sa zastavil na mne, tento bol mladší ako ten, ktorého som včera zabila. Žeby vedel kto som? Keď sa aj s vojakmi vybral mojím smerom, zatajila som dych. Už som mŕtva, pomyslela som si. Pripravovala som sa na boj a tajila dych. No lovec si len prisadol ku mne a vojaci oproti. To ma zmiatlo.

Zrejme si všimli môjho zmäteného a vystrašeného pohľadu. „Bojíš sa nás?“, zasmial sa jeden z vojakov. Lovec pozeral kamsi do diaľky a zdalo sa, že si ma vôbec nevšíma, zato som mala plnú pozornosť vojakov. „Ste predsa kráľovský vojaci,“ odvetila som a pozrela sa na neho, „nemyslím, že mám dôvod sa báť.“ Na to som kútikom oka zazrela ako sa lovec uškrnul. Opäť som otočila zrak na toho vojaka, „pomôžem Vám s niečím?“ a zatvárila som sa, že ma to skutočne zaujíma. Najlepšie bude keď budem hrať oddanú poddanú. Odpovede sa mi dostalo od lovca, „nebolo miesto.“ A potom už nastalo ticho.

Po chvíľke sa vojaci začali veselo baviť medzi sebou, no nič takého čo by ma zaujímalo a ja som uznala za vhodné konečne vypadnúť. Vstala som teda a chcela som požiadať lovca, nech ma pustí, ale on to hneď vytušil a postavil sa tiež. Bez jediného slova ma pustil a opäť si sadol. Na to som už iba pozdravila vojakov a vybrala som sa do izby rýchlo sa pobaliť. Som rozhodnutá zmiznúť čo najskôr.

Vzala som si všetky veci a vybrala som sa rýchlim krokom von, jedným okom som ešte zaregistrovala, že pri stole sedia len vojaci. Sakra, pomyslela som si, dúfam, že nešiel von. No nemám čas nad tým premýšľať a ráznym krokom si to mierim k stajni.

V tom sa niekto vynoril z tieňa, „kamže sa tak ponáhľaš?“. Trhlo ma od úľaku, práve sa nado mnou týčil ten lovec. Ešte chvíľu som na neho vystrašene hľadela, na čo zrejme stratil trpezlivosť, „niečo som sa pýtal!“ a schmatol ma za zápästie. Zakňučala som od bolesti, ale rozhodla som sa, že s ním nehodlám bojovať, na to je tu moc ľudí, mohla by som sa prezradiť. „Musím už ísť, ocko sa bude hnevať ak sa čoskoro nevrátim domov.“ Hovorila som to so zreteľným strachom v hlase. Zrejme to zabralo, pretože ma lovec pustil. „Tak nenechaj otca dlho čakať, isto sa o tak pekné dievča takto samé na ceste bojí. Pohybujú sa tu nebezpečný ľudia,“ pri tom ako to vravel, na mňa pozeral temným pohľadom, až mi telom prechádzali zimomriavky. „Áno pane“, prehlásila som a už som sa chcela vybrať preč, keď sa ku mne nahol a do ucha mi zašepkal, „obzvlášť je to tu nebezpečné pre Drokana.“ V očiach mu desivo zaiskrilo a ráznym krokom sa vydal preč.

Počkať, on vie kto som? Akoto, že ma nechal len tak? Rýchlo som sa vybrala k Dro’rkhovi, aby som mohla čo najskôr vypadnúť. Rýchlo som na neho podávala všetky vaky, nasadla som a popohnala som ho rýchlym tempom preč.

Stále sa trasiem strachom, aj keď je to už hodina, čo sme opustili Krust. Stále premýšľam nad lovcovými slovami a najmä nad tým, prečo ma nezabil.