Mefris posledná z Drokanov

Kapitola 8

Pred troma dňami sme s Dro'rkhom narýchlo opustili Krust. Sú to tri dni, počas ktorých neustále premýšľam nad lovcovými slovami, „je to tu nebezpečné pre Drokana“. Ako vedel, že som to ja a prečo ma nechal odísť? Neustále mi bežia tieto isté otázky hlavou a stále neviem na ne nájsť odpoveď. Napadlo ma, že čo keď sa so mnou len hrá, aby mal zábavný lov. Alebo ma len skúšal, či som to skutočne ja. Nech už je to akokoľvek, som rada, že mám Krust ďaleko za sebou. Dnes by som podľa mapy mala doraziť konečne do Kasimu, dediny deliacej Sever od zvyšku kráľovstva.

***

Z diaľky som pozorovala rozľahlú lúku a za ňou sa týčila trošku väčšia dedina.

Ako som sa pomaly približovala, všimla som si, že ľudia sú tu úplne inak oblečený ako inde. Čakala som, že takto blízko Severu tú budú ľudia hojne naobliekaný, predsa len tu je rozhodne väčšia zima na čo som zvyknutá. Ale na moje prekvapenie, sú tunajší ľudia oblečený dosť stroho, majú na sebe len obyčajné ľanové košele, ale iného strihu ako ľudia vo zvyšku kráľovstva.

Celkovo sú tu ľudia s o čosi drsnejšími rysmi a s nesmierne unavenými očami. Keď si pomyslím, že toto bol kedysi hrdý, mocný Sever, je mi až ľúto.

Keďže tu pobehuje veľa detí, rozhodla som sa, že bude lepšie, keď z Dro’rkha zosadnem a pôjdem radšej popri ňom. Tunajší ľudia si ma nejako moc zvlášť nevšímali, čo mi len vyhovovalo. Po minulých skúsenostiach po ceste sem, som sa rozhodla, že sa tu nezastavím a prejdem radšej skrz dedinu a budem pokračovať ďalej. No ako keby mal osud iné plány, samozrejme, že sa všetko muselo skomplikovať.

Prechádzala som po námestí, kde bola menšia potyčka opilcov. Radšej som si ich moc nevšímala a snažila som sa čo najrýchlejšie prejsť davom, nech už som odtiaľ preč. Lenže v tom som o niekoho zakopla a celá som sa vypleštila na zem, rovno medzi bijúcich sa chlapov. Ledva som sa pozviechala zo zeme, nadávajúc a uhýbajúc sa ranám. Zrejme si mysleli, že sa chcem pridať tiež, keď sa na mňa zrazu jeden vrhol.

Snažila som sa vyhýbať ranám ako ma to učil Krůran, no vždy som bola lepšia v boji na diaľku ako na blízko a teraz sa mi to vypomstilo. Dostala som jednu silnú ranu do brucha. Davom to len hučalo radosťou, zrejme sa im divadlo páčilo. Nikto sa neobťažoval mi pomôcť. S výrazeným dychom som sa narovnala a natešenému protivníkovi som ranu vrátila, ale o kúsok vyššie, rovno do rebier. Niečo zapraskalo. To mám až takú silnú ranu? Nebol čas dlho premýšľať, opäť zaútočil.

Jeho ďalším ranám som sa úspešne vyhýbala, no nemala som príležitosť aj ja zaútočiť. No potom ma nečakane kopol do nohy a ako som padala, ešte mi jednu vrazil. Tou ranou mi roztrhol peru. V dave to prekvapene zašumelo a protivník zrazu odstúpil odo mňa pár metrov. Zrazu akoby úplne vytriezvel.

Pomaly som sa začala zviechať, keď som si všimla kúsok odo mňa ležať môj dračí amulet, musel mi vypadnúť pri boji. Sakra, som v prdeli, pomyslela som si. Na to už len dáky chlap z davu zareval nech ma okamžite chytia a hodia do cely.

Schmatla som amulet a chcela som zdrhnúť, no už som bola obkľúčená statnými chlapmi. Toto nezvládnem, je so mnou koniec. Ale ja sa nevzdám. Niekto ma čapol zozadu, pokúsila som sa mu vykrútiť a všade naokolo som máchala rukami i nohami. No v tom som ucítila silnú ranu do hlavy a potom svet okolo úplne zčernal a ja som upadla do bezvedomia.

***

Zobudila som sa a v hlave mi nepríjemne pulzovalo. Keď sa mi vyostril zrak, zistila som, že trčím v akejsi cele. Porozhliadala som sa okolo seba a všimla som si, že niekto sedí opoďalej za mrežami. Zrejme ma ten niekto započul, keďže sa zodvihol a odišiel preč.

O chvíľu prišiel k cele akýsi muž, nevyzeral moc nadšene. „Prečo si k nám prišla obluda? Chceš nás všetkých zabiť?“, vyprskol to na mňa so značným odporom. Počkať, čože? Zabiť? „Len prechádzam, nechcela som sa tu zdržať.“ No na to sa ešte viac zamračil, „tak prečo si napadla Slaika?“. Čože, Slaika? To bude asi ten ožran. „Ale ja som ho nenapadla, to on mňa. Snažila som sa len prejsť, keď ma niekto podkol, ja za to nemôžem!“, ale to už som zrejme chlapa predo mnou naštvala úplne.

Pľuvol mi k nohám, „odporná beštia, ešte klamať mi tu bude.“ A s týmito slovami odišiel. Tak to som ozaj v riadnej kaši. Ľahla som si na lôžko a rozhodla sa, trochu si oddýchnuť, iné mi aj tak neostáva.

***

Prebudili ma hlasy z vonka, o niečom sa zrejme hádali, alebo aspoň jeden hlas bol o dosť silnejší, ale nerozumela som im. Povedala som si, že to asi nič nie je, len dáke dedinské problémy a chystala som sa opäť spať.

No v tom sa rozleteli dvere a v nich stál chlap. Zahľadela som sa na neho, ó nie, len to nie. V dverách stál ten lovec z Krustu. Podišiel bližšie a s nebezpečným pohľadom opäť zašepkal ale znelo to ako zavrčanie, „ja som ti vravel, že toto sú nebezpečné končiny pre niekoho ako ty.“ Na to, do dverí vošli aj tí dvaja vojaci, čo s ním vtedy boli a pár ďalších. Zrejme ich zavolal ten chlap, asi starosta.

Lovec o krok ustúpil a s úškrnom prehlásil, „zrejme sa k ockovi tak skoro nevrátiš maličká“. Na to sa len pozrel na vojakov a kývol na znamenie súhlasu. Bez ďalšieho slova opustil miestnosť. To už sa dvojica vojakov vrhla k dverám od mojej celi a vzápätí stáli dnu pri mne.

Radšej sa už nebránim a nechám sa nimi odviesť preč. Predsa len, je ich moc a všetci sú ozbrojený.

Odviedli ma von, starostovi hodili mešec s peniazmi, „kráľ sa isto poteší Vašej vernosti“, a pokračovali so mnou ku skupinke koní. Lovec už sedel na tom svojom a za uzdu držal môjho Dro'rka. Vojaci mi rozkázali nasadnúť na neho a vydali sme sa smerom na juh. Vojaci ma úplne obkolesili, takže nebola šanca ako by som mohla zdrhnúť. Lovec ešte stále držal uzdu môjho koňa a viedol nás preč.

Myslela som, že ma chce kráľ mŕtvu, asi si myslia, že kráľ ocení, keď bude môcť vidieť moju smrť na vlastné oči. Iný dôvod prečo ešte žijem ma nenapadá. S temnými myšlienkami mlčky nasledujem lovca na istú smrť.