Mefris posledná z Drokanov

Kapitola 11

Slnko už začína zapadať, keď sme s lovcom konečne dorazili k Hore Asielt. Dúfam, že tu nájdeme čo hľadáme. Už ma z toľkých hodín v sedle bolí zadok, ale Daemor má pravdu, hľadanie nám môže zabrať veľa času, takže nemôžeme otáľať a musíme cestovať aj po tme.

Rozhodli sme sa, že si spravíme menšiu prestávku na pár minút nech si poriadne ponaťahujeme nohy a najeme sa v kľude. Zosadli sme z koní a sadli sme si na zvalený kmeň stromu. Dro'rkh a Tyarja, ako som zistila, že sa volá Daemorova kobylka, sa držali pekne pri nás, ani uväzovať sme ich nemuseli.

Vďaka posledným paprskom som pri pohľade na horu videla aspoň jej časť, ale aj tak mi bolo jasné, že až k hore sa na koňoch nedostaneme. Daemor nasledoval môj pohľad a tiež sa zahľadel na horu, "asi bude lepšie keď kone necháme rovno tu dole. Vyšli by sme na nich už len kúsok a tu majú aspoň dobrú pastvu.“ S tým som musela súhlasiť, bude to asi najlepšie. Daemor sa na mňa zahľadel, „si si istá, že do toho chceš ísť? Stále sa môžeme vrátiť.“ No ja som pevne rozhodnutá, že spravím čo je v mojich silách, „áno, som si istá,“ hrdo som vystrčila bradu. Na to už nič nepovedal a opäť sme sedeli v tichosti.

Po pár minútach sa zodvihol a pískol na kobylu, tá vzápätí prišla k nemu. Odopol z nej špeciálny kožený vak a kľakol si na zem. Chvíľu sa v ňom prehraboval, potom ho zavrel a pozrel sa opäť na mňa, „prekontroluj si veci, za chvíľu vyrážame.“ Tak som aj ja podišla k Dro'rkhovi, na ktorom visel podobný vak ako mal lovec. Nazrela som doň a zistila som, že v ňom je skutočne len deka a nejaké jedlo, ako povedal na začiatku cesty. Zavrela som teda vak, „mám deku a dáke jedlo.“ Lovec spokojne prikývol, „lano a iné veci mám ja. Poď, je čas ísť,“ a rozišiel sa smerom k lesnej ceste smerom na horu.

Na to som už len potľapkala Dro'rkha po boku a vydala som sa za Daemorom.

***

Som zvyknutá skutočne na všeličo, na dlhé nočné lovy, na stopovanie pláňou a iné veci, ale táto cesta ma neskutočne ubíja. Z toľko dennej jazdy na koni ma už neskutočne bolí zadok aj nohy a teraz sa k tomu pridáva aj bolesť hlavy z nedostatku spánku. A aby toho nebolo málo, lovec nasadil vražedné tempo. On snáď nie je ani trochu unavený? „Ja už vážne nevládzem lovec, nemôžme si na chvíľu oddýchnuť?“

„Oslovuj ma kľudne menom, lovec je formálne.“ Tak som to skúsila znovu, „mohli by sme zastaviť Daemor? Prosím?“ Na to skutočne lovec zastavil a ostal mi stáť chrbtom, to som len pokývala hlavou a sadla som si rovno tam kde som stála. Ohmatala som zem naokolo a vyvalila som sa. Zavrela som oči a chvíľu oddychovala. Po chvíľu som započula kroky ako sa ku mne blíži, pootvorila som jedno ako a zazrela lovca ako si ku mne sadá. To vážne? Musel ísť rovno ku mne? Veď tu má kopec miesta. Len som si zašomrala popod nos a ďalej som oddychovala.

Z kľudu ma vytrhol jeho hlas, „prešli sme celkom kus a mesiac je vysoko na oblohe. Oddýchneme si do východu slnka a pôjdeme ďalej.“

Aký je dnes prekvapivo zhovorčivý. Len som zamrmlala a odpočívala ďalej. Zrejme mu to ako odpoveď stačilo, keďže už nič nevravel.

Ani neviem ako, zaspala som.

***

Zobudilo ma praskanie ohňa. Otvorila som oči a vystrašene hľadela okolo seba a v tom mi to došlo kde vlastne som. Ukľudnila som sa a zahľadela som sa na oheň. Ležala som na deke a druhou som bola prikrytá. Počkať, dve deky? Veď vo vaku som mala len jednu. Ponaťahovala som a znovu poobzerala. Až teraz som si ho všimla ako sedí kúsok ďalej opretý o strom. Mal zavreté oči, zrejme tiež spal.

Napadlo ma, že by som mohla utiecť, ale na to nemám dosť síl. Pozrela som na oheň, pomaly dohorieval, tak som ešte doň trochu priložila, z dreva kúsok vedľa. Ako som sa vystrčila z pod deky, zavial ku mne studený vietor. Striaslo ma od zimy a ja som opäť upriamila zrak na lovca, všimla som si, že on nemá žiadnu deku. Vzala som jednu a rozišla som sa k nemu.