Mefris posledná z Drokanov

Kapitola 15

Už je to pár hodín čo sa udial krvavý incident v lese.

Pomohli sme zraneným vojakom, zvyšný niektorý pomaľovaný utiekli a dvoch z nich vojaci zajali. Len matne si pamätám čo sa tam presne udialo. Pamätám si len, ako ma jeden z pomaľovaných zhodil z koňa a chcel ma zabiť. Viem, že som ho zabila, pamätám si krv striekajúcu všade naokolo, ako sa teplé potôčiky rozlievajú po mojej pokožke. Tiež si pamätám ten opojný pocit, keď som vzala život, páčilo sa mi to. A to ma celkom desí, nie to, že som zabila, ale s akou ľahkosťou a to, že mi to absolútne nevadí, že ma to uspokojuje.

Nikdy by som si nepomyslela, že zabitie môže byť také opojné. Čo sa to so mnou deje? Ešte pred pár týždňami som zle znášala keď som zabila lovca, dlho ma mátali zlé myšlienky, ale teraz, teraz mám jasnú myseľ bez náznaku ľútosti.

Desí ma čo sa zo mňa stáva, ale zároveň si to vychutnávam, cítim, že toto som skutočne ja, že konečne spoznávam svoju prirodzenosť. Som predsa Drokanka, mám dračiu krv, som drak a pre nich je normálne zabiť. Presne tak, už nikdy nebudem ako som bola, musím sa vzdať ľudskosti ak chcem ešte prežiť. Musím sa stať drakom, musím sa stať Drokanom.

Z mojich úvah ma vytrhlo zaerdžanie koňa. Vedľa mňa s Dro’rkhom išiel lovec na svojej kobylke. Pár minút sme šli v tichosti, až som to nevydržala, „chceš niečo?!“, vyprskla som na neho. Nad mojím hlasom sa nijako nepozastavil a konečne prehovoril, „zachránila si mi život.“ Hľadel chvíľu na mňa a nič nehovoril. Nemám na takéto veci náladu, nech sa už konečne vymáčkne čo chce. „A?!“ „Nestáva sa, že by niekto zachránil zrovna lovca. Prečo si mi pomohla, prečo si neutiekla?“ Jeho otázka ma prekvapila, aj keď som ju si ju v duchu tiež pokladala. Prečo som mu vlastne pomohla? V podstate ani ja neviem. Niečo v hlave mi hovorilo, že mu mám pomôcť, ale skôr si myslím, že kvôli pocitu moci, kvôli tečúcej krvi som to robila. Ale mám mu povedať pravdu? Asi radšej nie.

„Neviem, proste si potreboval pomoc, spravila som to akosi inštinktívne.“ To lovec pozdvihol obočie, „inštinktívne z niekoho ale neurobíš sito. Prvé zabitia sú najťažšie, formujú ľudskú osobnosť. Nie každý zvládne zabiť, maličká. V niekom to vyvoláva zdesenie, na inom to zanechá psychickú ujmu. Potom sú tu taký, ktorý sú s tým zmierený, lebo vedia, že nemali na výber. No sú tu aj taký, ktorým to príde opojné, ktorý si ten pocit užívajú. Videl som tú túžbu v tvojich očiach, to prahnutie po ďalších. Poznám ten pohľad, aj ten pocit, nenechaj sa tým ovládnuť. Ak dovolíš, zvieraťu vo vnútri teba, aby ťa ovládlo, už nikdy sa nevzdá, už budeš do konca svojich dní vážiť po krvi, čoraz viac a viac.“

Hovoril to s úplne vážnym hlasom a s bolesťou v očiach. Čo všetko si asi musel za svoj život asi prežiť? Ale to nič nemení na tom, že ja som Drokan a on len obyčajný človek. „Vo mne nie je zviera, ale vznešený drak. A moja túžba po krvi ťa nemusí trápiť, za pár dní ma aj tak zabijú.“ Daemor sa len na mňa zahľadel, potriasol hlavou a potichu, že som ho ledva počula zašepkal, „možno, ale treba myslieť na to čo bude, ak náhodou prežiješ.“ Po tomto chcel popohnať Tyarju, no ja som ho zastavila, „ďakujem za radu, porozmýšľam nad tým.“ Daemor som slabo pousmial. Pozrela som opäť na jeho kobylku, je skutočne krásna ale jedno mi predsa len nedá, „nevyzerá moc ako nejaky bojový kôň.“ To sa lovec nahlas zasmial, „Tyarja ani nie je bojový kôň, vlastne som jediný z lovcov, kto jazdí na takomto „nevhodnom“ koni. Síce si ju každý všimne a zapamätá, čo pre lovca nie je žiadna sláva, ale na druhej strane na lovca si tak či tak nikto nedovolí.“ Ale aj tak mi nepovedal prečo na nej jazdí, no to má už z myšlienok opäť vytrhol, „dostal som ju darom od niekoho kto mi bol blízky. Pripomína mi minulosť, to kto som a z kade pochádzam a hlavne to, že aj ja som len smrteľný tvor. Pomáha mi potlačiť beštiu v sebe, pomáha mi byť človekom.“ A letmo sa na mňa pozrel. Takže skutočne chápe ten pocit, „a to je také jednoduché sa zbaviť toho pocitu?“

Som smutným hlasom povedal, „toho pocitu sa už nikdy nezbavíš, aj keď teraz sa to to ešte možno nezdá, ale bude ťa každý jeden deň zožierať. Nezbavíš sa ho, ale môžeš ho utlmiť alebo mu aspoň zabrániť aby som ešte viac prehĺbil. Mne pomáha minulosť, spomienky na bolesť, ktorú sa zažil. Ale u každého je to niečo iné, musíš si len nájsť niečo, čo ťa robí tebou, skutočne tebou.“ Jeho slová sa mi zaryli hlboko do mysle. Zvyšok cesty už prebiehal opäť v tichosti.