Mefris posledná z Drokanov

Kapitola 9

Pohľad Pohtyra

Zobudil som sa do slnečného rána a ako vždy, nemám moc času otáľať, povinnosti čakajú. Mám toho síce veľa a neznášam niektoré svoje povinnosti, ale byť kráľom je ohromná česť a hlavne mám moc. Zbožňujem keď sa ma ľudia boja. Ponaťahoval som sa a zazvonil na sluhov.

Tí mi ako obvykle doniesli raňajky do izby. Mal by som síce podľa etikety jedávať v jedálnom salóne, ale na etiketu kašlem, ja som tu kráľ. V skutku neznášam tie trápne seansy pri jedle, kedy sa každý tvári, že sa úprimne baví a lezie mi do zadku, na to ozaj takto zrána nemám náladu.

Tak ako vždy som sluhovi na znamenie, že je všetko v poriadku a smie odísť, len kývol rukou a zobral som si tácku s jedlom. Mám rád keď môžem raňajkovať ničím nerušený na balkóne v ranných paprskoch. Keďže celé ľavé krídlo je len moje, nechal som tam už dávnejšie urobiť obrovský balkón len pre mňa a Calopse.

Rozišiel som sa k mahagónovému stolíku na okraji balkóna. Bol odtiaľ skvelý výhľad. Stolík pochádzal ešte z dávnych čias, ešte z éry Drokanov. Tú ich kultúru neznášam, ale musím uznať, že mali skutočne vkus na veci. Stolík je zdobený nádhernými vyrezávanými ornamentmi a pri ňom sú len dve stoličky.

Sadol som si na tú viac na slnku, nech sa vyhrejem trochu na rannom slnku a pustil som sa do jedla. Za chvíľu som započul mocné machánie krídiel. A nebolo to len obyčajné machánie, bola to Calopse, jej prítomnosť spoznám kdekoľvek. Dračica opatrne pristála na balkóne a podišla ku mne. Už sme sa pár dní nevideli, keďže som mal až moc povinností, ale nesmierne mi chýbala.

Dračica natiahla krk a obtrela sa svojou mohutnou hlavou o mňa tak, že ma skoro zhodila. Na to som sa len pousmial. Pohladil som ju po nozdrách, „ahoj. Kde si bola tak dlho? Čakal som ťa skoršie“, zazubil som sa. Ako vždy, vyfúkla teplý obláčik dymu z nozdier a pozrela na mňa zlatými očami. No v tom vycerila zuby v napodobenine úsmevu a oblizla ma od brady cez celú hlavu. Fuj, začal som ju odstrkovať, ale na jej silu proste nemám.

Dračica sa odtiahla a ľahla si kúsok odo mňa. „Ale Calopse. Fuuj. Prečo mi to robíš?“, a začal som sa utierať obrúskami. Fuj, teraz budem musieť ísť ešte do vade nech to zo seba zmyjem. Povzdychol som si, čo už, budú musieť počkať.

***

Keď som sa ako tak očistil, opäť som sa pustil do jedla. Popritom sme sa s Calopse trochu rozprávali. Dnes v noci má byť spln, tak rozmýšľame, že si pôjdeme zaletieť. „Jednu noc oželiem, dospím to zajtra na audienciach“, smial som sa. Calopse síce zastáva názor, že nesmiem svoje povinnosti brať na ľahkú váhu, pretože  kráľ tu má byť pre ľudí, nie pre seba. Ale tentoraz to nejako nekomentovala. Aj jej vadí, že nemáme  moc času na to byť spolu.

Na to došiel sluha, „Vaše veličenstvo, prišiel posol. Nesie vraj dôležité správy citlivého charakteru.“ Sluha sa na chvíľu odmlčal, „vyslal ho jeden z Vašich lovcov.“ Pozrel som na neho a rozkázal, „nech predstúpi!“ Sluha sa uklonil a utekal splniť rozkaz. Som zvedavý aké správy mi nesie.

Nemusel som dlho čakať a už predo mňa predstúpil posol, „Vaša výsosť, nesiem správy od lovca Daemora. V dedine na území so Severom, v Kruste nahlásil starosta, že je tam dievča so zrejme dračím amuletom. Lovec to preveril a dievča zajal. Potvrdil, že to je skutočne ona. Mám Vás informovať o týchto udalostiach a uistiť Vás, že dievča je zaistené. Lovec, s dievčaťom a jednotkou vojakov mieria sem. O pár týždňov dorazia.“ Po tomto posol stíchol a čakal na ďalšie pokyny.

Hm, takže ju chytili, to je úžasné. Chcel som ju síce mŕtvu, ale takto z toho môžem tiež veľa vyťažiť keď príde. Chvíľu som nad tým premýšľal a úplne som na posla zabudol, ten zatiaľ pokorne v tichosti čakal. Po chvíli som si na neho spomenul, „smieš odísť.“ Opäť som sa zahĺbil do svojich myšlienok.

Pohľad Mefris

Už je to pár dní čo sme na ceste. ž mi to splýva v jedno. Ráno vstaneme, čosi prejeme, nasadneme na kone a zastavíme až večer, kedy sa opäť najeme a ideme spať. Ani šancu na útek nemám, stále ma niekto stráži a je tu až moc stráži.

Strašne sa nudím, vojaci sa bavia medzi sebou a ja ako každý deň, musím nasledovať toho lovca. Odo dňa kedy ma odviedli z Krustu neprehovoril, ani sa na mňa nepozrel. Pár razy som sa snažila na neho prehovoriť, nech si aspoň trochu spríjemním cestu na popravu, ale on vždy v tichosti pokračoval. Po čase som to vzdala úplne a rozprávala som na Dro’rka. Síce ani ten neodpovedá keďže je to kôň, ale vždy na mňa pootočí hlavu na znamenie, že ma vníma.

***

Jeden z vojakov už pár dní skučal od bolesti, no dnes kvôli infekcii v rane, ktorú mu vraj spôsobila Y’ratha, keď boli blízko hraníc s pláňou, z ničoho nič spadol z koňa. Museli sme kvôli nemu zastaviť, lovec chcel síce pokračovať, ale veliteľ o tom nechcel ani počuť. Vojak sa triasol od bolesti a bol celý strašne bledý. Ako som šla okolo neho, všimla som si čosi zvláštne na jeho rane. Nebola to obyčajná rana. Bola viac dotrhaná, celá čierna a mokvala. Toto som už raz videla, keď som bola malá, Krůran k nám doviedol dákeho chlapca s presne takou ranou.

Zo zadu ma buchol jeden vojak na znamenie, že mám ďalej pokračovať, ale ja som sa len zvrtla na neho. „To nie je obyčajný zápal, môžem mu pomôcť.“ Na to sa vojak len rozosmial, „jemu už nik nepomôže, už teraz je mŕtvy. Mali by sme mu dať ranu z milosti a ísť ďalej.“ Opäť ma buchol do rebier aby ma popohnal. Na to som už nereagovala a rozišla som sa k trpiacemu. Vojak sa už naťahoval, že ma zastaví, ale v tom ho zastavil lovec, „nechaj ju, možno pomôže.“

To bolo prvý raz čo som ho po ozaj dlhom čase počula rozprávať. Kľakla som si k zranenému a zahľadela som sa na ranu. Vyzeralo to ozaj veľmi zle. Prehovoril na mňa vojak medik, „s takýmto niečím som sa ešte nikdy nestretol, nedokážem mu pomôcť. Je to s ním skutočne zle, aj keď síce nesúhlasím s tým debilom Joirkom, ale asi má pravdu, rana z milosti by bola zrejme najlepšia.“ Bolo vidno, že ako medika ho to skutočne trápi. „Možno mu viem pomôcť, už som to raz videla, aj ako sa to lieči. Ale vtedy to nebolo také rozsiahle“, pozrela som na neho. Medikovi sa rozžiarili oči, „skutočne? Odkiaľ môžeš také niečo vedieť?“, mal pochyby.

„Vyrástla som v blízkosti hranice s pláňou, s Y’ratha sa stretávam už odmalička, pozorujem ich, lovím ich.“

To už k nám pristúpil lovec a pozrel sa na ranu, „skutočne to má cenu ešte riešiť?“ Pozrela som sa na neho so značným odporom, vojaci síce boli moji nepriatelia keďže slúžia kráľovi, ale sú to len obyčajný ľudia. „Je to človek a ešte žije, pokiaľ je len malá nádej, tak treba sa mu pokúsiť pomôcť. Veď nesmierne trpí!“ Lovec sa zamračil, „budeš pod neustálym dohľadom. Máš maximálne tri dni, potom ho tu necháme. Medik ti obstará čo potrebuješ.“ Na to sa už len otočil a išiel si po svojom.

Ja som sa opäť otočila na trpiaceho vojaka, neschopného od bolesti rozprávať. V očiach mal slzy vďaky a slabo mi stískal ruku.

Som rozhodnutá, musím mu pomôcť.