Mefris posledná z Drokanov

Kapitola 12

Zobudil ma nejaký zvuk. Poobzerala som sa okolo, no v tej tme som nič nevidela. Oheň už dávno vyhasol. Opäť sa to niečo ozvalo. Bolo to blízko. Obzrela som sa a zistila som, že to bol len Daemor.

Sedel tam, opretý o stenu a neprítomne hľadel von. Podišla som k nemu, niečo sa mi na tom nezdalo. Bolo tu až moc dusné ticho. Ako som sa k nemu blížila, zlý pocit sa ma čoraz viac zmocňoval. „Daemor?“, prehovorila som na neho. No s ním to ani nepohlo. Vždy odpovie, alebo sa aspoň zavrtí, ale teraz nič. Mám strach.

Naťahujem k nemu ruku. Dotkla som sa jeho pleca a ruku rýchlo stiahla, predsa len lovci majú skvelé reflexi a ja nechcem aby náhodou zaútočil. Ale on opäť nereagoval. Skúsila som to znovu, načiahla som opäť k nemu ruku. Zatriasla som ho za rameno, „je všetko v poriadku?“ Opäť žiadna odpoveď. To už som mala neskutočný strach.

Kľakla som si k nemu, chytila jeho tvár do rúk. Aká si je lepkavá. Otočila som jeho hlavu smerom ku mne a od úľaku som vyskočila na nohy. Bol mŕtvy! Jeho oči neprítomne hľadeli do diaľky a jeho ústa bolo v nemom výkriku. Bol celý dodriapaný. Vnútornosti mu trčali z tela, všade naokolo bolo strašne veľa krvi.

Na to ma už natiahlo a ja som vyvracala všetko zo žalúdka. Nemohla som sa na to ďalej pozerať. Bolo mi ho nesmierne ľúto a strašne som sa bála. Bála som sa, že aj ja zomriem.

No potom som sa na neho ešte raz zahľadela. Tie rany mi prídu povedomé. Ale to nie je možné, to proste nemôže byť možné. Začali mi tiecť slzy, „nie, to nie je možné“, a pomaly som cúvala od mŕtvoly lovca. „To nie je možné“, snažila som samú seba ukľudniť ale vôbec to nezaberalo.

A v tom som ten zvuk počula znovu, vychádzal z tmy v jaskyni. Hluk sa zväčšoval, počula som ako pazúry škrú o skaly. Zrazu sa z tmy vynorili obrovské pazúre, po chvíli sa vynorila aj veľká hlava s obrovskými zubami.

Onedlho som vďaka mesačnému svetlu, mierne dopadajúcemu do jaskyne, zazrela celú tú beštiu. Bola to Y’ratha, bola neskutočne obrovská, väčšia aké som kedy videla. Aj v tomto svetle bolo vidno, že je biela. No bola väčšia ako všetky Y'rathy, aj tie biele, aké som kedy videla.

Z jej pazúrov kvapkala na zem ešte čerstvá krv. To stvorenie sa ku mne stále približovalo. Ja som stále ustupovala, no nebolo už kde. Beštia škriekavo vrčala a pomaly sa blížila. Vychutnávala si moju beznádej.

Narazila som chrbtom do steny. Sakra. So strachom a slzami v očiach som sa obzrela okolo. Zahnala ma do kúta ďaleko od východu.

Nemám šancu jej utiecť, ani bojovať. Toto je môj koniec. Už je takmer pri mne. Cez slzy takmer nevidím. Naťahuje ku mne svoje pazúry a cení zuby. Posledný raz som sa pozrela na mŕtveho lovca a zavrela som oči.

Ucítila som ostrú bolesť, ako sa pazúry beštie noria do môjho tela. Vykríkla som.

***

V tom so mnou niekto mocne trasie. Vrtím sa ako zmyslov zbavená a kričím strachom. No tras neustáva. Prichádzajú ku mne slová, ale nerozumiem im. Preto som sa rozhodla, že sa pokúsim otvoriť oči, ale cez slzy nič nevidím. Trasenie ústava.

Znovu som sa pokúsila otvoriť oči, teraz už začínam vidieť obrysy. Pretrela som si rukávom oči, nech vidím. Počujem ako na mňa niekto rozpráva, „no tak, už je dobre. Preber sa,“ ale stále si neviem ten hlas priradiť. Ten niekto na mňa stále rozpráva, ale to už pomaly si začínam uvedomovať čo sa deje okolo. „No tak maličká, už je dobre. Bol to len zlý sen,“ opäť ten niekto prehovoril. Nie niekto, bol to Daemor. Zdvihla som k nemu svoje uslzené oči.