Mefris posledná z Drokanov

Kapitola 5

Medzičasom, Pohtyrov pohľad

Konečne je večer a tak ako takmer každý deň o takomto čase, opäť sedím s Calopse v záhradách a sledujeme západ slnka. Jemne hladím dračicu po strieborno zlatých šupinách a v tichosti premýšľam. Už je to pár dní, čo som mal na audiencii toho bežca, no odvtedy mi jeho slová neustále vŕtajú hlavou, „...to staré proroctvo...“. Neviem sa zbaviť zlého pocitu. Čo ak má pravdu? Čo ak je to decko skutočne Drokankou? Och, musím čosi urobiť lebo sa zbláznim.

Ťažko som si povzdychol. To už Calopse nevydržala a vzdychla tiež, s očakávaním, že snáď už prehovorím. Nuž, kto by mi lepšie mohol poradiť ako ona? „Neviem vypustiť z hlavy toho lovca.“ Calopse otvorila zlaté oči a znovu vydýchla obláčik teplého dymu z nozdier. „Trápi ťa to dievča.“ Nepýtala sa, proste len holo konštatovala a mala pravdu, trápi ma to dievča. „Čo mám robiť? Ak je to skutočne ona, tak s tým musím čosi spraviť, nemôžem ju nechať nabrať plnú silu a zničiť všetko za čo moji predkovia bojovali.“

„V tej vojne bojovali vojaci zo všetkých kútov Ler'marithu, nie len tvoji predkovia. Za dôb prastarých a Drokanov sa kráľovstvu darilo ako nikdy, na to nezabúdaj.“ Čože? Tak ona bude ešte proti mne?!

„Lenže posledné roky ich vlády boli kruté a ťažké pre kráľovstvo, trebalo konečne nastoliť zmenu! Toto je ľudské královstvo, nie dakých mutantov či čo vlastne sú. Veď to nie sú ani ľudia!“ Prestávam sa ovládať, zúrim ako zmyslov zbavený. Vždy to naša rodina robila len pre ľudí, aby sme sa nemuseli báť tých hybridov, dobre im tak, že pokapali. Nikto sa im nežiadal aby prišli.

Calopse natiahla krk pričom ma takmer zhodila a natočila hlavu tak aby na mňa dobre videla. „Nie som proti tebe a ani nikdy som nebola. Len ti hovorím tak ako to bolo. Netreba si pravdu prikrášľovať. A máš pravdu, na konci boli časy už ozaj kruté, ale to pretože mágia prastarých začala slabnúť.“ Jasné, dračie múdrosti, už len to som potreboval. „Nepotrebujem poučku z minulosti, poznám dejiny, predsa len som sa ich musel učiť.“ Nad tou spomienkou som sa otrávene pousmial, neznášal som učenie sa dejín.

„To čo bolo skončilo, mňa zaujíma čo bude. Ak mi nemáš poradiť, tak ma aspoň nepoučuj. Ja som tu kráľ!“ Po tomto som sa zodvihol a naštvane odišiel do svojich komnát. Po celý čas kým som nezašiel za roh záhrad, som cítil jej  uprený pohľad.

***

Je pol noc a ja stále nespím, premýšľam nad slovami Calopse. Žeby mala pravdu? Možno by nebolo také zlé mať v kráľovstve opäť Drokana. Ale čo to vymýšľam za sprostosti?! Jasné, že by to bolo hrozné, nemôžem nechať aby sa mi tu tie monštra potulovali. Moja rodina toho už príliš veľa obetovala aby sa zbavila ich vlády.

Musím s tým niečo spraviť, ale potichu, nik nesmie vedieť, že sa možno vrátili. Sever sa stále aj po toľkých stáročia snaží vzoprieť, ledva ho držím, keby sa dozvedeli, že žije potomok Drokanov, mohli by nájsť novú nádej pre boj. Nie, musím to ihneď zaraziť.

Vyšlem k pláni jeden kráľovský oddiel a mojich najlepších lovcov, nech ju nájdu a zabijú. Nemôžem si dovoliť už otáľať. Toto je vojna a ja budem víťaz!

***

Dnes nemám žiadne povinnosti našťastie, aspoň  si môžem užiť trochu pokoja. Mohol by som si trochu zalietať, už dlho nebol tak krásny deň bez toho aby som mal povinností vyše hlavy. Je rozhodnuté, idem za mojou dračicou, síce od toho večera som sa jej vyhýbal, nemal chuť som počúvať jej poznámky k mojim rozhodnutiam, ale už by som mohol ísť konečne za ňou.

Kráčam do záhrad, s dobrou náladou, ktorá sa mi ešte viac zlepšila, keď som ju zbadal, ako sa ligoce na slnku. Prišiel som k nej a tak ako mám vo zvyku, pohladil som ju po strieborných nozdrách. Calopse ako vždy, výfukla obláčik teplého dymu a otvorila zlaté oko na znak privítania. Veselo som ju potľapkal po krku a s úsmevom sa jej pýtam, „no čo, nepreletíme sa?“ Calopse síce môže lietať kedykoľvek aj bezo mňa, no spolu je to predsa len najlepšie. Pretože keď drak príjme jazdca, už navždy patria k sebe.

Dračica vyškerila zuby na znak úsmevu a začala sa zdvíhať. Poriadne sa ponaťahovala a mohutne si zívla. Veru, nie jeden nebojácny bojovník by sa v tej chvíli klepal strachom. Keď sa poriadne ponaťahovala, narovnala sa a pootočila na mňa hlavu. Teraz predo mnou stála v celej svojej kráse. Ako dračica, je väčšia ako samci a tiež má aj tenšie ohybnejšie telo kvôli rýchlosti a mrštnosti pri lietaní. Samci zato sú o dosť mohutnejší s väčšími pazúrmi a sú rozhodne silnejší.

Dračica sa mierne sklonila a zložila krídlo tak, aby sa mi lepšie liezlo na jej chrbát. A v tom mi to trklo, zabudol som na sedlo. Povzdychol som si, nuž čo, už sa mi poň nechce ísť, budem si musieť vystačiť bez neho. Vyšplhal som sa na dračicu a chytil sa jej ostňov na chrbte. Už sme sa chystali vyletieť, keď Calopse započula vyčerpaný vzdychot vojaka. Zrejme sem bežal celú cestu. Počkali sme teda kým dobehne. „Pre tvoje dobro dúfam, že je to dôležité.“

Vojak na mňa pozrel s obavou v očiach a spustil, „Vaša výsosť, vrátil sa posol od lovcov. Prehľadávali Treith, starosta sa vraj moc vypytoval nevhodné otázky. Začal niečo tušiť. Treith padol Vaša výsosť. Nik neprežil.“ Po tomto začala Calopse vrčať až mi z toho prechádzalo brnenie celým telom. Vojak sa veľmi bál a o pár krokov ustúpil. Dračica síce nič nepovedala, ale vedel som, že sa jej to ani trochu nepáči. Pohladil som ju po krku, načo sa ukľudnila a prestala vrčať. Nastavila opäť krídlo aby som mohol zliezť.

Keď som zliezol, pozrel som sa na vojaka. Trochu z neho opadol strach, keď dračica prestala vrčať, no stále sa držal v úctivej vzdialenosti, na čo som sa už len spokojne pousmial. Mám rád keď sa boja, aspoň vedia kto je tu pán.

Vybral som sa teda smerom k hradu. Po ceste som ešte zakričal na vojaka, ktorý stále stál na mieste a sledoval dračicu, či náhodou nezaútočí, „priveď toho posla do trónneho sálu, chcem s ním hovoriť osamote. Ihneď!“ V Tom sa vojak spamätal a rozbehol sa splniť môj príkaz. Za sebou som ešte započul ostrí švih vzduchom ako dračica mocne švihla krídlami.

Radšej by som letel s ňou, ale povinnosti volajú. Zbohom kľudný deň, vitajte problémy.