Mefris posledná z Drokanov

Kapitola 6

Čerstvo som sa zobudila a pozrela sa na oblohu. Za chvíľku bude svitať, super, zobudila som sa akurát. Poriadne som sa ponaťahovala a vybrala som kúsok tvrdého syra a starého chleba z vaku. Síce to nie je bohviečo, ale cestovať s prázdnym bruchom nehodlám.

***

Večer som sa zložila blízko starej cesty, ale tak aby ma od nej nebolo vidno pre každý prípad. Neďaleko som počula potôčik, tak som sa rozhodla, že sa idem napiť a doplním si zásoby vody. Vybrala som sa smerom k potôčiku, keď som započula dupot kopýt. Po ceste som už síce pár ľudí stretla, ale pre istotu sa každému vyhýbam. Skočila som preto do najbližších kríkov a čakám. Stále neviem dostať z hlavy ten strašný pohľad na Treith. Aj keď prešlo už pár dní, stále vidím tie mŕtve pohľady ako keby to bolo len včera. Nad tou myšlienkou zatrasiem hlavu v snahe ju odohnať.

O chvíľu sa začal zvuk kopýt približovať a ja som zistila, že je to len jeden jazdec. Vyzerala som spoza pár haluziek a dúfala, že si ma ten niekto nevšimne a prejde okolo. Z diaľky som začala vidieť jazdca, keď sa priblížil, spoznala som na jeho sedle kráľovský znak. Ale toto nebol vojak, aspoň nie obyčajný, na to bol až moc zvláštne oblečený.

Nepáčilo sa mi to, toto bol isto jeden z tých kráľovských lovcov, o ktorých mi ako malej rozprával Krůran. Vraj sú to špeciálne cvičený lovci, ale lovci ľudí. Vo vraždení sa vraj nesmierne vyžívajú a spadajú priamo pod kráľa, ktorý im dáva tie najhoršie úlohy na starosti. Takýchto ľudí je neradno naštvať, najlepšie je sa im úplne vyhýbať a dúfať, že si vás nevšimnú.

Našťastie, lovec si ma nevšimol, alebo aj ak áno, tak som mu bola ukradnutá a cválal ďalej. Počkala som ešte nejaký čas, či sa náhodou nevráti, alebo či ho nenasleduje ďalší a vyšla som z úkrytu. Je načase pokračovať ďalej. Za tri dni by som mala dôjsť do menšieho mestečka v blízkosti starej cesty, každým dňom sa pomaly približujem k Severu.

***

Pred hodinou zapadlo slnko a ja stále ešte kráčam, no už vážne nevládzem. Musím konečne zastať. Obhliadam sa, či nenájdem dáke miesto na nocľah, no musím ešte ísť ďalej, pretože tu nie je žiadne kryté miesto.

No zrazu čosi za mnou zapraskalo, ledva som sa stihla uhnúť, tesne popri mne preletela dýka. Nestihla som sa ani obzrieť a už zaútočil znova. Útočník ma zhodil na zem a pomaly ku mne kráčal s úškrnom na tvári, až v tej chvíli som si uvedomila, že je to ten lovec z rána. Bol až príliš sebavedomý, že ho ani na chvíľu nenapadlo, že by som sa mohla brániť. Ani neviem ako sa mi podarilo ho podknúť, schmatla som väčšiu skalu, ktorú som zbadala na zemi a udrela som ho silno po hlave.

Lovec sa zvalil na zem a nehýbal sa, z hlavy mu tiekol pramienok krvi. Ešte chvíľu som na neho hľadela v šoku, no keďže sa stále nehýbal, zahodila som skalu a rozhodla sa zistiť či ešte žije. Zohla som sa k nemu a nahmatala mu pulz. Takže žije. Až potom som si všimla, že má blízko menší tábor, odtiahla som ho tam a prehľadala som mu veci. Keď som našla hrubé lano, vrátila som sa k lovcovi a priviazala som ho k stromu. Poriadne som ho prehľadala a pobrala som mu všetky zbrane.

Sadla som si ďaleko od neho, oprela som sa o strom a s dýkou v ruke som ho sledovala, keby sa náhodou zobudil a nejako sa dostal z povrazov.

Ani neviem ako som zaspala. Zrazu som sa zobudila na to, že tu niekto strašne nadáva. Otvorila som jedno oko a v tom mi to došlo. Prudko som vyskočila na nohy. Opäť bolo ráno. Zrakom som spočinula na lovcovi. Našťastie z lán sa nedostal. Lovec na mňa pozeral so značným odporom. Podišla som bližšie, nk nie moc blízko. Chvíľu sme na seba hľadeli.

„Ty jedna mrcha, len počkaj keď sa z toho dostanem. Rozpáram ťa ako prašivého psa!" Akonáhle to povedal, strelila som mu facku, na čo sa lovec len rozosmial. „Vážne? Na viac sa nezmôžeš?" A ďalej sa smial. „A teba že sa kráľ bojí? Hahaha." Na to som mu odpovedala päsťou do tváre, niečo puklo a z nosa sa mu začala valiť krv. Zdá sa, že som mu ho zlomila. To už sa prestal smiať a zavrčal. „Ty malá mrcha, ja ťa zabijem!"

Znovu som mu jednu vrazila. „Keď mi bolo povedané, že mám zabiť Drokana, tešil som sa na dobrý lov po dlhej dobe. Som sklamaný, také decko." A znovu sa začal smiať. Takže predsa len ho kráľ na mňa poslal, „koľko vás je? Kto všetko o mne vie?" Na to sa len temno pousmial, vypľul krv, ktorá mu zatekala do úst a pozrel na mňa, „aj tak si už mŕtva." Prehlásil a zrazu sa na mňa vrhol. Sakra ako sa mu podarilo dostať z lán?

No nebol čas premýšľať, nastal boj o holé prežitie. Ako na mňa lovec skočil, vyrazil mi dych a vypadla mi dýka z rúk. Lovec si ju všimol ako sa kúsok od nás váľa na zemi a s o to väčšou vervou bojoval. Váľali sme sa po zemi a bojovali o to kto bude hore. Raz bol hore on a raz zase ja a takto stále dookola. Čelom som mu plnou silou tresla do už dosť rozbitého nosa. Zaskučal a zoskočil zo mňa.

Snažila som sa postaviť, no to už ma schmatol za nohy a pritiahol k sebe. Krútila som sa ako červík a ani neviem ako, sa mi podarilo ho kolenom trafiť medzi nohy. To už lovec nevydržal a zvrieskol od bolesti. Teraz bol už skutočne naštvaný. Ani chvíľu som neotáľala a vrhala som sa po dýke.

Medzi tým sa lovec spamätal a chcel zaútočiť, no ja som sa rozmachla rukou a už som len zrazu zacítila čosi teplé na ruke. Bola to krv. Zabodla som dýku lovcovi rovno do krku. Od úľaku som ju rýchlo vytrhla. Síce som už zabila, ale zatiaľ len zviera alebo Y'rathu, ale ešte nikdy človeka.

So zdesením v očiach som sledovala ako sa lovec na zemi zvíja a chrčí. Krv sa mu prúdmi rinula z rany a jeho telo pomaly ustávalo v posledných kŕčoch. Po chvíľke tam už ležalo len nehybné telo lovca, s očami dokorán v nemom zdesení.

To už môj žalúdok skutočne nezvládol, tak som ho musela vyprázdniť do kríkov vedľa.

Keď už mi bolo lepšie, vrátila som sa k mŕtvemu lovcovi a zatlačila som mu oči. Aj keď ma chcel zabiť, mŕtvy si zaslúžia úctu. Na zahrabávanie čas nemám, páliť ho uprostred lesa tiež nemôžem. Tak sa s ním aspoň posledný raz rozlúčim, ako káže česť, „krv krvi, vládne krvi, odpočívaj v pokoji" a mlčki sa mu začnem opäť hrabať vo veciach.

***

Keď už som mu prehľadala všetky veci a pobrala som si všetko čo by sa mi mohlo zísť, spočinula som zrakom na jeho koni. Na koni som ešte v živote nejazdila, ale predsa len je to rýchlejšie ako nohy. Tak som mu odstránila kráľovsky znak zo sedla a nemotorne som naň nasadla. Síce som docela unavená, ale rozhodne tu nehodlam ostať dlhšie.

Skúsila som koňa nejako popohnať, až sa mi to o chvíľu konečne podarilo a vybrali sme sa v tichosti preč.