Mefris posledná z Drokanov

Kapitola 13

Cesta späť už prebehla celkom rýchlo. Od tej noci, kedy mi dal svoj prívesok, sa ku mne správal tak ako predtým, neprístupne a s odporom. Zo začiatku som rozmýšľala, prečo mi ho dal keď sa tak ku mne chová, no potom si vždy spomeniem na jeho slová. Pomohol by, ale nemôže.

Príliš dlho som sa tým nezaoberala a radšej som myslela na zraneného vojaka. Žije ešte? Pomôže mu to? Ja dúfam, že áno. Kto vie, možno má ženu a deti. Ani na to nemôžem myslieť. Smrť si raz príde po každého, skôr či neskôr.

***

Čerstvo sme dorazili do tábora. Aj keď som nesmierne unavená a ledva sa držím na nohách, som rozhodnutá neotáľať. Akonáhle kone zastavili, zoskočila som z Dro'rkha a rozbehla som sa k provizórnemu stolíku.

Začala som sa prehrabovať vo vaku s bylinkami až som našla to čo som potrebovala. Už mi chýbala len Azifina slza, ktorú mal u seba lovec. Poobzerala som sa teda, aby som zistila, čo mu to tak dlho trvá. Stál neďaleko a rozprával sa s veliteľom. Odfrkla som si pri pohľade na nich. Namiesto toho aby sa starali o umierajúceho, tak sa tam radšej v kľude vybavujú. Ale ja čakať nehodlám.

Začala som teda pripravovať všetko ostatné čo potrebujem k príprave mastičky. Vybrala som si nádobku s obyčajnou základnou masťou, ktorá sa používa takmer na každú masť a začala som ju ohrievať nad zdravotníckym horákom obsahujúcim sviečku. Medzi tým som si nachystala aj mažiarik na bylinky. Masť sa mi začala roztápať a lovec stále neprichádzal. To už som začala byť nervózna.

Otočila som sa smerom k rozprávajúcim sa mužom a zistila som, že tam už nie sú. V tom na niekto poklepal po pleci. Od úľaku ma trhlo. Za mnou stál lovec so škodoradostným úsmevom. Načiahol ku mne ruku v ktorej mal vačky s Vlčiarikom a Azifinými slzami. Pohŕdavo som sa na neho pozrela, ale bez slova som mu vačky vychmatla a otočila som sa k stolíku. Z poza chrbta sa mi ešte ozval lovec, „musel som podať hlásenie, nebuď taká citlivka. Je to len vojak.“

To sa vo mne opäť zodvihol hnev, ale povedala som si, že teraz je najdôležitejšie sa sústrediť na výrobu mastičky. To už k nám prišiel aj vojak liečiteľ. Lovec ustúpil stranou ale neustále ma ostro sledoval. Začala som v mažiariku drviť bylinky na kašu. Medzi tým som jedným okom sledovala topiacu sa masť. Medzi časom ako som drvila bylinky sa mi masť celá roztopila, preto som sfúkla sviečku, nech trochu ochladne. Do podrvených byliniek som nasypala prášok zo Svieti húb a premiešala som masu. Bylinkovú zmes som naliala do masti a riadne som ju rozmiešala.

Keďže masť je ešte dosť horúca a krv z bielej Y’rathy sa nemôže dávať do horúcej masti, pretože by to fungovalo namiesto lieku ako veľmi silný jed. Na toto ma Krůran celé roky dôsledne upozorňoval, že nikdy nesmiem krv Y’rathy používať zahriatú alebo v niečom veľmi teplom, pokiaľ nechcem aby bol výsledok smrteľný. Čakala som teda kým masť ochladne a to už sa ma liečiteľ opýtal, „na čo čakáš? Prečo mu to už nepodáš?“ To som sa rozhodla radšej zaklamať, „masť bude lepšie účinkovať, keď v nej bylinky nejaký čas postoja predtým ako pridám krv z Y’rathy.“ Zdá sa, že liečiteľovi moja odpoveď stačí, keďže len pokýval hlavou a prehlásil, že je to skutočne veľmi zaujímavé.

Po chvíli som okúsila či je masť dostatočne studená aby som mohla priliať krv z Y’rathy. Ale najprv som pre istotu odliala trochu z masti do inej nádobky so slovami, „je potrebné zvrchu zliať trochu z masti, pretože bylinky klesli na spodok, takže na vrchu je len čistá masť, ktorá sa dá použiť opäť nabudúce.“ Na to opäť nikto nič nevravel, na čo som bola nesmiernej rada, keďže opäť som nevravela pravdu. Do zvyšnej masti čo ostala v nádobke som nakvapkala pár kvapiek krvi z Y’rathy a zamiešala som to. „Ešte to musíme nechať chvíľu postáť, keď masť zmení farbu na niečo medzi fialovou a čiernou, vieme, že je masť dobre urobená a smie sa podávať.“ Čakali sme teda len chvíľu a masť už začala meniť farbu. Keď ju mala takú ako som si pamätala z detstva, podala som ju vojakovi liečiteľovi, „treba mu ranu natierať dva razy denne, pravidelne čistiť a obväzovať a za pár dní by mala infekcia úplne zmiznúť.“

Potom som už len začala zbierať veci zo stola a baliť ich naspäť do vaku. Liečiteľ odbehol ku zranenému vojakovi a ja som tam ostala len s lovcom. „Tak si to dokázala, zachránila si možno jeden, bezvýznamný život.“ Lovcove slová ma zasiahli, myslela som, že ma aj on aspoň trochu starosti o zraneného, ale zdá sa, že nie. Na to som len v tichosti opäť balila svoje veci, bola som príšerne unavená na to sa s ním hádať.

Daemor zrejme sklamaný, že som nijako nezareagovala, len zavrčal, „vyspi sa, ráno vyrážame za kráľom. Už žiadne zastávky nebudú, aj keby kapalo pol družiny!“ Na to sa len zvrtol a ráznym krokom odišiel.