Mefris posledná z Drokanov

Kapitola 1

Z mrákot ma vytrhol rachot kdesi v pozadí. Snažím sa otvoriť oči, no viečka mám príliš ťažké. Chvíľu len tak ležím a snažím sa spomenúť čo sa stalo. Pohnem sa, pretože ma niečo tlačí do chrbta. Pokúsim sa zodvihnúť a v tom ucítim ukrutnú bolesť. V tej chvíli sa mi premietne všetko čo sa pred tým stalo, celý môj nevydarený lov. V hlave mi hučí a boli ma celé telo. Och, Krůran ma isto zabije.

„Ani sa nesnaž postaviť! Musíš ešte oddychovať. Stratila si veľa krvi." Sakra, ja som si ho vôbec nevšimla. Och, teraz to ešte len bude zábava.

Krůran je riadne naštvaný, úplne to v ňom vrie, hah a to ešte nevie všetko. Zrejme zbadal môj zúfalý úsmev, keďže hneď začal: „Takže, hodláš mi láskavo už vysvetliť čo sa tam stalo?" Tak už je to tu. „Môžem sa najprv napiť?" Odfrkla som. Mojej prosbe vyhovel a podal mi pohár s vodou, no stále na mňa pozeral prísnym pohľadom. Nemá cenu to ďalej naťahovať, musím mu povedať pravdu. Tak som teda začala rozprávať pekne postupne, našťastie ma neprerušoval, aj keď bolo na ňom vidno, že ma problém sa ovládať.

***

Ako som si myslela, z môjho dobrodružstva nebol ani trochu nadšený. Ale zobral to lepšie ako som očakávala. Dokonca aj keď som o tom bežcovi rozprávala, tak namiesto očakávaného hnevu, už si len povzdychol. Práveže vyzeral skôr smutne ako nahnevane. Keď som skončila a on už asi päť minút bol ticho, nevydržala som to. „Ja viem, spravila som chybu. Ale čo som mala robiť, nechať ho zomrieť? A vôbec..." V tom ma prerušil jeho ďalší povzdych.

Bez jediného slova sa zodvihol a išiel do vedľajšej miestnosti. Keď už tam bol chvíľu, rozhodla som sa, že musím ísť za ním bolesť, nebolesť. Pomaly som sa zodvihla, chvíľu som len stála, nech si trochu prečistím zrak a vydala som sa za ním. Sedel v kuchyni a držal dáku vyrezávanú krabičku. Bola skutočne krásna, takú som ešte nevidela. Prišla som k nemu odzadu, prehrabla mu jeho ryšavé vlasy po ramená a objala som ho okolo krku.

Bol mi všetkým, bol jediný koho som kedy mala. Vychoval ma od mala, bol mi ako vlastný otec. O svojich rodičoch v podstate nič neviem, nikdy mi o nich nechcel nič povedať. Povedal mi len to, že sa ma museli vzdať a on, že sa zaprisahal ma chrániť.

„Pred 17 rokmi, došlo na hrade ku krvavej vojne, to som ti už rozprával." V tom som mu skočila do reči. „Áno, raz si mi vravel, vravel si, že išlo o princovo povstanie voči kráľovi ak si dobre pamätám." Povzdychol si. „To čo ti chcem teraz povedať je veľmi dôležité, tak ma prosím neprerušuj. A sadni si." Tak som si teda sadla a s očakávaním na neho hľadela. „Takže áno povstanie. V tú noc, som bol nútený opustiť hrad, keďže som bol hlavný kráľovský radca, bolo to tam pre mňa nebezpečné. „Ty si bol kráľovský radca?" No stačil jediný Krůranov pohľad a bola som opäť ticho. „V tú noc som sľúbil tvojim rodičom, že sa o teba postarám pokiaľ nebudeš pripravená", a zrakom spočinul opäť na krabičke. Čo v nej asi je? A prečo sa ma rodičia vzdali?

Krůran otvoril krabičku a podal mi ju. Bol v nej starý zaprášený, prívesok? Bol tam prívesok?! Zobrala som ho do ruky a zotrela som z neho prach. To nie je možné, to je dračí amulet, skutočne je to on. Ale je veľmi starý. S otázkami v očiach sa pozriem na Krůrana.

„Mo-moji rodičia boli Drokani?" To snáď nie, prosím ťa nech to nie je pravda. „Nie, aspoň sa o tom nevie. Ten prívesok sa dedí v tvojej rodine už stáročia. Kedysi patril jednému mocnému Drokanovi, poslednému z nich. Každý jeho potomok stále nesie dračiu krv, no so smrťou posledného zo vznešených prastarých, začala miznúť i prastará mágia. Už celé generácie sa nenarodil žiadny silný Drokan ale to je už iná história. Tvoja matka bola skvelá bojovníčka zo Severu, patrila k rodu Frig'hitir. Bála sa, že by sa ťa niekto mohol pokúsiť zabiť."

„Ale prečo by ma chcel niekto zabiť, veď Drokani ako si povedal už nemajú svoju moc, nikoho neohrozujem." „Ale to nie je pravda dieťa, Drokani nemali svoju moc. Ale je proroctvo, že v časoch kedy sa už v prastarú moc nebude veriť, v časoch kedy sa bude zdať, že už nie je nádej, v tých časoch sa narodí dieťa. Mocné dieťa s dračou krvou, opäť prvá svojho rodu. Tá, ktorá nastolí staré časy a prinavráti prastarých."

„Prvá? Takže to dieťa musí byť žena, ale to neznamená, že som to ja. Tak ako mohla matka vedieť, že práve ja by som mohla byť tá vyvolená? Veď som úplne obyčajná." Opäť ten smútok v očiach. „Pretože, je ešte jedna časť proroctva, ktorá sa dedí len v tvojom rode, ja sám ju nepoznám, no podľa tvojej matky, si určite ty tá o ktorej sa v ňom hovorí. V ten deň kedy mi o tom rozprávala vyzerala veľmi smutno, obávam sa, že ťa čakajú ešte kruté časy. Ale keďže si už dosť stará na to aby si sa postarala o seba, tak moja úloha tu končí. Je len na tebe čo urobíš, akou cestou sa vydáš. Tá moja je úplne inde, ráno odchádzam dieťa." Čože? On ma chce opustiť? To snáď nemyslí vážne, okrem neho nemám nikoho. „Ale nemôžeš ma opustiť, čo budem bez teba robiť?" „To už je na tebe, čoskoro budeš dospelá, musela si vedieť, že raz príde deň kedy sa naše cesty rozídu."

Mlčím, pretože viem, že nemá cenu protestovať. Preto mu len podávam naspäť krabičku a so smútkom na neho hľadím. „Nie Mefris, ten amulet je tvoj, nos ho u seba, môže ti na mnohých miestach otvoriť dvere. Ale neukazuj ho komukoľvek, môže ťa to stáť život. Choď na Sever, do starej pevnosti kráľov. Snáď tam nájdeš odpovede na svoje otázky." Pousmial sa a objal ma. V tej chvíli som vedela, že už som skutočne sama, že odteraz sa celý môj život zmení.