Mefris posledná z Drokanov

Kapitola 4

Už je to pár dní čo som odišla z domu. Za ten čas som zatiaľ nikoho nestretla, čo je zvláštne. Síce idem po starej ceste, ktorej sa väčšina ľudí vyhýba, ale aj tak som čakala, že tu bude aspoň niekto. Ale apsoň som mala dosť času na nerušené premýšľanie.

Podľa mapy, ktorú som našla v Krůranovom šuflíku, by som mala dnes ešte pred obedom doraziť do Treithu, malej dedinky najbližšie k pláni. V Treithu sú zvyknutý ozaj na všetko, keďže k nim občas zavíta nejaký ten bežec alebo utečenec z alebo do zámoria. Takže tam ma nikto riešiť nebude. Mala by som sa popozerať po miestom trhu a kúpiť si novú mapu, táto moja je trochu zastaralá. Síce mám málo peňazí, ale rada by som po dlhšom čase spala na normálnej posteli, snáď tam budú mať niečo za rozumný peniaz.

Z premýšľania nad dobrou posteľou ma vytrhol šustot v kríkoch. Vytiahla som dýku a prichystala sa na úskok. Ale z kríku vyskočil len malý zajko. Oddýchla som si, že mi nič nehrozí a dýku schovala. No zaujalo ma čosi v diaľke. Zbadala som Treith, ale bol divný, tichý a prázdny. Nevidela som široko ďaleko žiadneho človeka. Nebudem klamať, nepáčilo sa mi to ani trochu. Je snáď moja mapa až tak stará? Je snáď Treith opustený? Nuž tak či tak sa tam idem pozrieť, možno tam nájdem niečo čo by sa mi mohlo zísť. Vybrala som sa teda skrz veľkú lúku dole kopcom, priamo k dedine.

Pomaly som sa blížila k dedine, keď má čoraz viac a viac hlodal nepríjemný pocit. Bolo tu až moc ticho, ani žiadne zvieratá nebolo počuť. A ten smrad, nepáčil sa mi ten smrad. Pripomínalo mi to pláň, ale toto bolo výraznejšie. Podišla som k bráne do Treithu a oči mi spočinuli na mŕtvole chlapca. Tak tak som udržala obsah žalúdku v sebe. Takže odtiaľto je ten smrad. Poriadne som sa poobzerala a zistila som, že to nie je jediná mŕtvola. Vytiahla som z vaku šatku a zaviazala som si ju cez nos. Apsoň trochu to pomohlo.

Vošla som do dediny a zastala som na námestí. Všade okolo boli samé mŕtvoly. Podľa ešte celkom zachovalých tiel usudzujem, že je tomu nanajvýš dva dni, čo sú mŕtvi. Nehodlám sa tu zdržiavať ani o chvíľu dlhšie než je to nutné. Rýchlim krokom sa vyberiem k budove, ktorá vypadá, že by mohla byť starostov dom. Mala som pravdu, skutočne je to tak. Dnu bolo opäť mnoho mŕtvych, už som ich ani nepočítala. Boli tam všetci, bez rozdielu na vek alebo pohlavie. Bolo to odporné. Vstúpila som cez ťažké drevené dvere do malej celkom útulnej miestnosti. Starostová kancelária.

Prehľadala som celú miestnosť, no žiadnu mapu som nenašla. Už som chcela sklamané odísť, keď ma čosi zaujalo vedľa starostovej mŕtvoly. Och áno, tak tu je. Museli ho zabiť, keď zrejme niečo plánoval, keďže ju mal zrolovanú v rukách. Dlho som nečakala, mapu som si zobrala, skontrolovala či je celá a ponáhľala som sa von. Tam dnu bol ten puch skutočne neznesiteľný.

Dobre, takže mapu mám, no na posteľ môžem rovno zabudnúť, tu spať isto nebudem. Zaujímalo by ma, prečo tu bol taký masaker a prečo nikoho neušetrili. Nuž to sa už zrejme nedozviem. No medzi mŕtvymi bolo aj pár kráľovských vojakov, takže to muselo byť na kráľov rozkaz. Proste odporné, čo za monštrum toto môže urobiť, veď sú tu aj deti. Povzdychla som si a rozhodla sa odísť, no v tom ma zaujala mŕtvola dievčaťa zhruba v mojom veku, zrejme pred hostincom. Podišla som bližšie, bola docela pekná a v rukách držala list. Pozdvihla som si ho pred oči a čítala. „Drahá Sofi, píšem ti... Tvoj Dreik.“ Hmm, Sofi, pekné meno. Bolo mi jej ľúto, z listu som usúdila, že sa mali zrejme v blízkej dobe zobrať.

Pozrela som na meno hostinca, stálo tam U bielej vrany. Možno aj tam nájdem čosi užitočné. Tak som vstúpila dnu. Po niekoľkých minútach som sklamane vyšla von, pretože hostinec bol už vyrabovaný, zrejme od kráľovských vojakov. Ale zistila som v hostinského záznamoch, že Sofi bola jeho dcéra, Sofi Bielwick. Opäť som sa pozrela na mŕtve dievča, ešte stále mala oči dokorán a ústa v nemom výkriku. Zohla som sa k nej a zatlačila jej viečka, pohladila som ju po čele a šepla jej, „krv krvi, vládne krvi. Odpočívaj v pokoji dráha Sofi.“ (Krv krvi, vládne krvi, sa požíva už od dávnych vekov pri rozlúčke s mŕtvymi. Už nik si nepamätá, kedy presne a prečo sa to začalo používať, ale každý to používa.) Rozhodla som sa, že si ponechám Sofino meno, apsoň na cesty, kvôli bezpečiu.

Ráznym krokom som opustila Treith a vzala som z hlavnej brány jednu pochodeň. Horiacu pochodeň som hodila na najbližší dom, keďže je tu väčšina vecí drevených, predpokladám, že všetko zhorí. Doprajem mŕtvym aspoň poslednú účtu nech nehnijú.

Vybrala som sa kopcom opäť hore, späť na starú cestu. Ešte som sa posledný raz obzrela a pri pohľade na ohňom stravovanú časť Treithu mi skĺzla slza z oka.

„Krv krvi, vládne krvi, odpočívajte v pokoji.“