Shadow [AvengersFF]

6.

🔸3.osoba🔸

V tmavom rohu miestnosti sedel ON. Muž, ktorý jej zničil život. Muž, po ktorom pátrala veľmi dlhú dobu. A teraz si našiel ON ju.
Strnulo stála a pozorovala ho. Netušila čo má čakať, čo má robiť... V hlave sa jej premietalo tisíce otázok, na ktoré nevedela odpoveď: Prečo prišiel? Prečo teraz? Prišiel ma zabiť? Čo iné by chcel? Prečo nič nerobím? Mám ho zabiť? Nevypadá že ma prišiel zabiť.. Sakra! Čo teraz?
Na to že sa na túto chvíľu pripravovala skoro celý život, tam teraz stála prikovaná na mieste neschopná pohybu. Či to bolo od strachu alebo to bol len menší výpadok nevedela ani ona sama. Takéto správanie ju však mohlo dostať do hrobu - doslovne.

A ON?

Ticho sedel a pozoroval dievča, ktorému sa na tvári zračilo zdesenie. Ani sa nepohol, nechcel, bál sa že by tým spustil nepekný sled udalostí a jeden z nich by to nepekne schytal.
Podobne ako dievčaťu, mu to v hlave pekne šrotovalo. Toto bolo prvýkrát čo nedomyslel svoj plán dokonca a nepekne sa mu to vypomstilo. Vedel že jej nechce ublížiť, ale bál sa toho načo myslí dievča. Predsa len jej zavražil matku, aj keď nebol pri zmysloch a bol ovládaný HYDROU. To však ona nemala ako vedieť.

Keď už takto stáli dlhšiu chvíľu rozhodol sa prehovoriť: Neublížim ti.

Táto veta Nessu vrátila do reality. Hnev pohltil jej myseľ. To isté si povedal aj mojej mame? Schovala svoj hnev a zmätok za zúfalú iróniu.
Pochvíli ticha sa zhlboka nadýchla a prešla ho pohľadom. Veľmi opatrne sa zamerala na jeho myseľ a "vkĺzla" dnu.
Temnota, to bola prvá vec čo ju napadla keď sa objavila v jeho mysli. Chcela nájsť nejakú spomienku, teda presnejšie povedané chcela nájsť akúkoľvek spomienku na čokoľvek. To sa však zdalo ako nemožné. Keď sa jej konečne podarilo niečo nájsť, spustila sa lavína spomienok, ktorú nedokázala zastaviť. Najskôr sa snažila vydržať prívaly spomienok, no po chvíli to vzdala a od nečakaného náporu skolabovala. Bolo to ako tornádo, ktoré sa objaví zo sekundy na sekundu. Bola to masa najrôznejších myšlienok, ktoré sa miešali. Mala pocit že sa odtiaľ nikdy nedostane. V hlave jej hučalo a z rozmazaných obrazov sa jej formovali útržky spomienok...

•|flashbacks|•

° Steve! Nevymýšľaj bude sa ti to páčiť, veď to je LEN horská dráha. Zasmial sa tmavovlasý chalan. Keď ja ti neviem, Buck. Vieš, že ja na také veci niesom stavaný. Povzdychol si blondiak.

° Tmavovlások kopol dákeho muža do zadku a otočil sa na blondiaka. Niekedy mám pocit, že sa ti páči, keď ťa mlátia. Zasmial sa tmavovlások a prehodil jednu ruku cez blondiakove ramená.

° Buckyyy! Kričal veľký blondiak na muža, ktorý padal do priepasti.

°Soldat? Povedal muž v uniforme. Pripravený k rozkazom. Odpovedal tmavovlások úplne bez emócií.

° Vymazať a preprogramovať. Zavrčal bledý muž na doktora. Postavil sa na odchod, ale predtým ako vyšiel dvermi hodil jeden pohľad po zlomenom tmavovláskovi.

°Dobrá práca, Soldat. Teraz už bude každý vedieť, že s HYDRou si nieje radno zahrávať, nie to nás ešte aj zradiť. Povedal muž otočený k oknu. Jeho slová smerovali tmavovláskovi, ktorý len stál bez pohybu či najmenšieho znaku emócie.

°Ale ja ho poznám. Zašepkal zničene tmavovlások a urobil niečo, čo sa podobalo smutnému úsmevu.

°Tmavovlások vyťahuje blondiaka z vody a pomaly odchádza.

•|end of flashbacks|•

🔸Nessa🔸
Pomaly som otvorila oči a jasné slnečné lúče ma na chvíľu oslepili. Chvíľu som zostala dezorientovaná. Čo sa stalo?
Pamätám si, že som stála v kuchyni, a keď som... Sakra. Zašepkala som a posadila sa. Fajn, som v mojej izbe a nič mi nie je. Ako som sa sem dostala? Bol to len sen? Kedy som išla do postele? Opatrne som zložila nohy na zem a postavila sa. Zobrala som si čierne voľnejšie tepláky a k tomu čierne tričko s dlhým rukávom. Keď som sa v šatníku prezliekla pomalým (naozaj velmi pomalým) krokom som sa vydala do kuchyne.
Je stále tu? Bol tu vlastne niekedy alebo mi len šibe? Ten tmavovlások bol on? Prečo prišiel? Prečo teraz? Neprišiekl mi ublížiť. Chcem ho zabiť? Akože, zabil mi matku a ja ho preto nenávidím, ale chcela by som zabiť človeka? Vždy som ľuďom chcela pomáhať a teraz by som jedného, aj keď nie nevinného, zabila? Sakra! Okríkla som sa v hlave. Keď som prešla do kuchyne, zodvihla som zrak zo zeme a prešla vojaka pohľadom. Stále tu bol. Nebol to len sen, výplod mojej fantázie. Očami som prešla okolie, aby som sa uistila, či sa niečo nepremiestnilo alebo či tu dačo nechýba. Keď som si bola istá, že sa nič nezmenilo, pohľad som znova zapichla do muža v kresle.
Nezabil ma. Mohol, ale neurobil to. Prečo? Spýtala som sa nahlas. Muž sa trocha narovnal, ale zostal ticho myslím že ho moja otázka prekvapila. Tak prečo?! Povedala som agresívnejšie, dalo by sa povedať, že som to zavrčala. O čo ti ide? Mal by si mi dať skurvene dobrý dôvod, prečo by som ti nemala streliť guľku medzi oči! Nadýchla som sa v snahe ukľudniť sa, ale to, že bol ticho a so sklonenou hlavou, tomu veľmi nepomohlo, takže som znova vybuchla: Povedz, ako si to predstavuješ? Čo odomňa ku**a čakáš?! Mala som pocit, že dostávam nejaký druh záchvatu. Kým som ja rozdýchavala hnev, aby som sa tu nezmenila na druhého Hulka, on zdvihol hlavu a prešiel ma pohľadom od hlavy až po päty...

🔸Bucky🔸

Prečo? Spýtala sa. Nemusela povedať nič iné, presne som vedel o čom hovorí, ale aj tak som jej nedokázal odpovedať možno ma tou otázkou aj trochu prekvapila. Tak prečo?! Mal som pocit, že túto druhú otázku zavrčala a ja som stále nič nepovedal, iba som sklonil hlavu, aby som sa aspoň nachvíľku zbavil tých jej očí. Toho jej pohľadu plného bolesti a hnevu. Čo tu dofrasa robím? Spýtal som sa sám seba v mysli. Skôr ako som si stihol odpovedať znova začala kričať: Povedz, ako si to predstavuješ? Čo odomňa ku**a čakáš?! Na konci vety sa jej trochu zatriasol hlas a začala hlboko dýchať. Zdvihol som pohľad zo zeme a prešiel ju pohľadom. Jej oči, ktoré boli čierne, začali naberať normálnu farbu. Trochu ma to vydesilo. Nevedel som, že niečo také dokáže. Zhlboka som sa nadýchol a konečne som prehovoril aj ja: Prepáč. Po tomto slove na mňa pozrela ako na blázna, ale nepustil som ju k slovu a pokračoval som: Chápem, že si nahnevaná, a aj to že si nahnevaná oprávnene. Viem aj to, že som bol monštrum a vlastne stále som, ale nechaj ma uviesť veci na pravú mieru.
Skončil som so svojim predslovom a čakal na jej reakciu. Mal som pocit, že to bol zúfalo zbytočný krok, a že som radšej mal zostať niekde veľmi ďaleko alebo sa zakopať hlboko pod zem keď som ju uvidel. Prešla asi minúta počas ktorej ma zabíjala pohľadom no zároveň sa zjavne vo vnútri veľmi silno presviedčala čo je správne, ale nakoniec jemne kývla: Fajn, hovor. Výraz sa jej nezmenil a zjavne čakala, čo zo mňa vypadne.

🔸Nessa🔸

Prepáč. Povedal a ja som sa naňho pozrela ako na blázna. Vážne si myslí že si príde a povie Jéj, ahoj! Zabil som ti matku, tak prepáč. Už som naňho chcela znova začať kričať ale nepustil ma k slovu: Chápem, že si nahnevaná, a aj to že si nahnevaná oprávnene. Viem aj to, že som bol monštrum a vlastne stále som, ale nechaj ma uviesť veci na pravú mieru. Ono to má dáku mieru HEJ?! A že či som nahnevaná? Prosím? A Akože mala by som byť nahnevaná neoprávnene. A či je monštrum, ja som menšie monštrum keď sa naseriem ako on. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Nechcela som ho počúvať, nechcela som aby tu bol aby žil, dýchal alebo existoval, ale chcela som sa dozvedieť pravdu o smrti mami. Fajn, hovor. Povedala som a čakala čo povie. On bol chvíľu zaseknutý zjavne rozmýšľal čo povie. Vedela som že by mohol začať klamať tak som ho ešte vopred upozornila: Ale buď si istý že v sekunde keď sa mi pokúsiš klamať zistím to. Sadla som si na sedačku, ktorá bola naproti nemu a on mohol začať.

🤍