Shadow [AvengersFF]

10.

🔸Bucky🔸

Pozrela na mňa nedôverčivím pohľadom ale prikývla. Prezrel som si celú tú škodu, čo som narobil a zahrizol si do jazyka. Čo som to zase urobil? Každému kto je ku mne milý ublížim. Podaktoré črepy boli naozaj hlboko zarezané. Ukázala na poličku, na ktorej bola položená lekárnička.
Zobral som do ruky pinzetu a dezinfekciu. Najskôr som pinzetu musel vydezinfikovať aby som jej do rán nezaniesol zápal, potom som pomaly začal vyťahovať každý kúsok skla, ktorý nebol až tak veľmi zarezaný.
Keď som vytiahol aj posledný takýto kúsok (a to ich tam teda málo určite nebolo), pozrel som sa na zostávajúcu kopu väčších aj menších črepín, ktoré boli dosť hlboko. Možno... Možno by si mala ísť do nemocnice, na po... Nestihol som ani dohovoriť a ona už začala zbesilo krútiť hlavou na znak nesúhlasu.
Tak za prvé: pozná ma tu viac ľudí ako by sa mohlo zdať, za druhé: čo by som povedala? Nadýchla sa a pomaly sa otočila: Viete, rozhodla som sa pomôcť jednému mužovi ale on ma potom obúchal o môj sklenený stôl.  Vážne je jej druhý dôvod moja ochrana? Alebo by z toho bola viac v problémoch ako ja? Možno som si túto jej vetu len zle vysvetlil. Chcel som hľadať nové dôvody ale zdalo sa, že ona ešte neskončila: Za tretie: Ak by ma nezpoznali a mala by som dobrú výhovorku ako sa to stalo, aj tak by mi spravili krvný rozbor. Avšak to čo by videli by sa im nepáčilo a skončili by sme obaja alebo iba ja v cele s.h.i.e.l.d.u. alebo hydry. Nie moc veľký rozdiel. Keď to dopovedala otočila sa naspäť do polohy, v ktorej som jej vyťahoval sklo. Mal by som teraz pokračovať teda? Alebo....
Ano, prosím, dokončíš to? Zašepkala. Síce to nevidela ale ja som prikývol. Začal som pár takými, o ktorých som si myslel, že by mohli byť menej bolestivejšie. Pomaly som ich vyťahoval a dúfal, že netrafili nejakú žilu, pretože by som naozaj nevedel čo robiť.

~

Prvýkrát som mal šťastie a netrafil som žiadnu žilu.
Keď som si bol na 110% istý, že tam nezostala ani malá črepina, odložil som pinzetu. Črepiny by si tam už nemala mať... Mám ti to vydezinfikovať? Spýtal som sa. Zase iba kývla hlavou. Najskôr som jej na chrbát pomaly pustil vodu a odstránil som všetku krv. Ako sa tak nato pozerám mám pocit, že sa to hojí... A dosť rýchlo. Neriešil som to a pomaly nastriekal dezinfekciu na otvorené rany. Pokaždé sa trochu bolesťou vystrela. Cítim sa naozaj blbo, že sa toto stalo iba preto, že som si dovolil zaspať.
Hotovo. Povedal som.
Pozrela na mňa usmiala sa a poďakovala. Osobne si myslím, že by na mňa mala skôr kričať, ale ona je proste tak zvláštna. Mám pri nej pocit, že ma pochopila, že cíti to čo ja. Je to zvláštne. Jej hlas je tak ukľudňujúci. Ahh čo to zas trepem.
Pomaly sa začala zdvíhať a tak som jej podal pomocnú ruku.
Myslím, že sú štyri ráno, takže už nezaspím. Sucho konštatovala. Zaprela sa do môjho ramena a pokračovala s oznamovaním: Mám taký pocit, že ani ty už nezaspíš, takže sa idem prezliecť, aaa urobím niečo na raňajky. Popri jej hovorení sme sa pomaly dostali k jej dverám, za ktorými zmizla. Nemala by sa namáhať, takže som sa rozhodol pomôcť jej aspoň s raňajkami. Pozrel som sa do chladničky a uvidel vajíčka. Dokonalé, zasmial som sa.

🔸Nessa🔸

Opatrne som zo seba ztrhla tie zdrapy trička čo zostali.  Podišla som k zrkadlu a prezrela som sa na tú spúšť. Už tam veľa rán nezostalo, len tie čo boli najväčšie. Zatla som zuby. Regenerácia možno zacelí rany ale nervy proste zostanú zmätené, takže bolesť zostane ešte nejakú chvíľu.
Zobrala som si nové tričko a prevliekla som si ho cez hlavu. S podprsenkou som sa nekašlala, bola by to len bolesť navyše. Mala som na sebe čierne tričko a čierne tepláky. Výzor nejak neriešim však som doma. Ani by som si neuvedomila, že som v izbe už nejakých 15 minút, keby nezacítim vôňu vajíčok a môj žalúdok nezačne vyhrávať rovno celý orchester. Vyšla som preto z izby a smerovala si to priamo do kuchyne. Viem, že v dome som len ja a James ale aj tak ma prekvapilo vidieť ho s copíkom nad panvicou.
Nevedela som, že vieš variť. Povedala som nahlas aby som upútala jeho pozornosť.
Zdvihol pohľad a zatváril sa naozaj komicky. No, vlastne neviem, ale toto je jediná dobrá vec čo si pamätám z vojny. Zasmiala sa. Naozaj neviem, či to je dobré. Sklonil hlavu späť k panvici a začal nakladať na dva taniere.
Tak snáď ma neotráviš. Povedala som zo srandy ale on aj tak stuhol. Nie, ja... ja by som... Začal zdesene koktať.
Kľud, prepáč. To som myslela ako vtip ano? Uff nevedela som, že ho to tak vyvedie z miery. Budem si musieť dávať pozor nato čo hovorím. Sadla som si za stôl a on predomňa položil tanier plný praženice. Bola nečakane naozaj dobrá, to sa mu musí uznať. Jedli sme v tichu aj keď som si všímala jeho ”nenápadné” pohľady. Keď sme dojedli umyla som taniere, zobrala svoj notebook a sadla si na gauč. James si podľa môjho vzoru sadol tiež.
Umm bude ti vadiť ak si budem robiť nejaké veci tu? Spýtala som sa a poťukala som po zatvorenom notebooku. On iba záporne kývol hlavou ale zostal ticho.
Otvorila som si world a začala vypracovávať 5 stranový referát o vplyve ropy na životné prostredie. Opisovala som katastrofy, ktoré sa stali na ropných plošinách. Už som končila druhú stranu, keď som zdvihla pohľad na Jamesa. Nechápavo sledoval moje prsty akoby ho hypnotizovali, keď sa však zastavili zdvihol zrak. V pohode? Spýtala som sa zmätene. A-ano len nechápem ako dokážeš písať tak rýchlo a ako taká malá vec dokáže udržať tak veľa informácii. Povedal a tváril sa, akoby bol z inej planéty. Čož nieje vlastne ďaleko od pravdy ale... Nechajme to tak. Noo s tými informáciami to je nadlho a písať som sa naučila desať prstovým spôsobom, takže ano je to rýchle. Zasmiala som sa. Nato som dostala len kývnutie hlavou. Čo už.
Pokračovala som v práci, dokým som nezapísala všetkých päť strán. Následne som to celé upravila, uložila a poslala profesorke. Nechápem prečo si tak učitelia nechávajú hovoriť, keď im ten titul nebol udelený, ale tak čo už. Pozrela som na hodiny. Skoro šesť?To mi to tak dlho trvalo? Nevadí. James si všimol, že som skončila a zmenil svoje zameranie na strop.
Zakašlala som aby som upútala jeho pozornosť. Možno by sme mohli... Um, možno by som mohla pokračovať. Ak sa na to cítiš. Bola som si istá, že vie o čom hovorím. Nebola som si však úplne istá akú dostanem odpoveď. Po tom čo sa ráno stalo, nechcem mu toho naložiť viac ako je treba. Myslím, že to zvládnem. Povedal po chvíľke ticha. Ja som len kývla. Nebude to dnes také dlhé ako včera, sľubujem. Usmiala som sa a sadla si do tureckého sedu.
Vošla som mu do mysle a mala som pocit, že už to tam nieje také chaotické ako prvýkrát. ”Prišla som k tej zmotanej guči” a napojila som sa na prvú spomienku: Bolo tam ryšavé dievča v naozaj pekných šatách a James kôli nemu minul posledné doláre čo mal. Bola to krátka spomienka ale zaňou nasledovala druhá dlhšia.
Stevie! Poď bude to zábava. Kričal James a ťahal nízkeho chalana za sebou. Buck, vieš že ja na toto niesom. Fňukal blondiak. Jedna jazda dobre? Nedal sa odbiť James. Ach, ty mi asi nedáš pokoj však? Vzdychol Stevie a James sa iba potmehútsky usmial. Dobre ale iba jedna jazda. Jedna! Kývol na to blondiak. Keď jazda skončila a oni vystúpili blondiak sa prehol v páse a povracal sa. Stevie si v pohode? Spýtal sa ustarostený James. Blondiak iba zdvihol palec hore ale nič nepovedal. Spomienka sa zmenila: Toto je pomsta za tú horskú dráhu? Spýtal sa James Kapitána. Ten sa len zasmial a spustil sa po lane na strechu rýchlovlaku. Koniec ďalšej spomienky no začiatok novej: Vymazať a nadstaviť! Zakričal muž v červenej čiapke. Uvidela som Jamesa na železnom kresle a dve ramená, ktoré sa mu priložili na hlavu. James začal kričať. Prerušila som spojenie.