Človek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýz...
(Najprv pre doplnenie predstáv💜👇 Potom ďalší dielik playlistu🥰👆 taktiež upozorňujem... pre istotu, že vzhľady miest a vzdialenosti a pod. sú fiktívne💫)
Keď som sa rozhodol, že bude ozaj najlepšie prestúpiť v Daegu, ešte som popravde netušil, čo ma tým smerom až tak tiahlo. Mohol som predsa ísť kamkoľvek.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Dá sa povedať bezvládnym krokom, som si vystúpil z vlaku. Vyspať sa v ňom? To sotva. Zívol som si do päste a rozhliadol sa po oboch stranách, ktorými sa tiahla tehlová stena veľkej vlakovej stanice. V momente ma obehlo pár zadýchaných siluet, ktoré som skoro ani nestihol poriadne zaregistrovať.
Ľudí tu bolo omnoho viac, než som stretol za celý včerajší deň dohromady. Okolo pretrvávala vrava, ktorá takmer úplne prehlušovala oznamy, nesúce sa od hlavnej haly. Perličkami na torte boli zvuky rolničiek a úryvky veselých Vianočných piesní, ktoré sa vždycky ozvali iba náhodne a na kratučkú chvíľu ako neusmernené myšlienky, a potom sa znovu vytratili.
Skrátka, vládol tu chaos, ktorý som práve nedokázal úplne spracovať, a tak som stál a čakal na to, čo vymyslím ďalej.
Vlak za mnou zarachotil na odchod.
Vydýchol som si a následne zažmúril na tabuľku vedľajšej koľaje, či na nej náhodou nebude vlak s odjazdom do Busanu. Nebudem sa na nič hrať, úprimne, keď som si v políčku "smer jazdy" skutočne prečítal meno hľadaného mesta, nenápadne som sa s pootvorenými ústami štipol do líca.
Sykol som so zamračením. "Čo blázniš?" šepol som sám sebe, šúchajúc si ublížené miesto prstami. Na čas odchodu som sa díval azda až nepotrebných tridsať sekúnd, než som si s pomocou mobilu vypočítal, že by tu ten vlak mal byť vlastne už do pár minút, a tak som rýchlo nabehol do aplikácie, aby som si naň stihol kúpiť lístok. Cítil som, ako sa mi nohy chveli vyčerpaním.
Keď som sa rozhodol, že bude ozaj najlepšie prestúpiť v Daegu, ešte som popravde netušil, čo ma tým smerom až tak tiahlo...
... ale mňa veci ako prvý dojem, intuícia, či spontánnosť a žitie pre prítomnosť nezrádzali, žil som nimi.
Pomalá klavírna hra si ma k sebe privinula. Tak nenásilne, tak prirodzene. Tón po tóne. Vygumovala utrápené zákutia. Potiahla ma zľahka za bradu, zaplavujúc mi hlavu od uší.
Pohľad sa mi zastavil na tvojom zhrbenom chrbte, ktorý sa v ramenách vlnil v pomalom tempe hudby, na ktorej si tak skúsene plával, zahŕňal okolie drobnými iskričkami Vianočnej nádeje. To všetko ako taký zázrak, ktorý si málokto stíhal v tom zhone naokolo všimnúť.
Zjavil si sa medzi všetkými tými dušami, ako čosi, čo by som pripísal iba svojej fantázii. Ovládol ma pocit, že to snáď vnímam a vidím ťa iba ja.
Po všetkom tom hluku a strese... môj svet na chvíľku zabudol dýchať. Vo vynechanom údere srdca sa vo mne pretrhlo a zapulzovalo tak neuveriteľné ticho, osladené tvojimi upokojujúcimi tónmi, tak empatickými a zázračnými, že metre medzi nami sa zdanlivo skrátili a ja by som sa dokázal dotknúť i tvojej duše. Lenže to ty si sa dotkol tej mojej...
Čo ťa tak ranilo?
Čo ťa dokáže urobiť šťastným?
"Osobný vlak. Číslo. Devätnásť. Deväťdesiattri. V smere. Busan. S pravidelným odchodom. V. Osem hodín. Dvadsaťpäť minút. Je pristavený na koľaji tri. Nástupište dva. Ukončite prosím nástup. Vlak je pripravený na odchod..."
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
