On sa síce nenechal, a to bolo v podstate dobre, ale mňa zas nenechal zaspať prebudený záujem o veci, ktoré schovával pod mätovými vlasmi s chladným mentolovým odleskom. Asi preto som ešte stále nespal a miesto toho sa váľal na bruchu v perinách, zatiaľ čo sa z obzoru za oknom prelievalo chladné zlato do zošedivenej oblohy. Bolo zamračené, miestnosť stále viac osvetľoval skôr Yoongiho notebook, na ktorom celkom potichu pracoval pri stole, než prírodné svetlo - to asi i preto, že boli pootočené žalúzie. Očakával som, že k večeru začne znovu snežiť.
Zahúpal som sa z boku na bok bližšie ku stolíku, pri čom pohovka trochu zavŕzala do ticha, a natiahol sa po kus čokolády, ktorý som si dal hneď do úst. Nejaký čas som ju aj cmúľal, no potom som ju nevedomky začal hrýzť, a tak bolo čoskoro znovu po nej.
Slúchadlá sa za pomoci širokých dlaní zviezli na Yoongiho krk, postláčal znovu pár kláves, a nakoniec na mňa nepatrne nazrel cez rameno.
"Takto sa nevyspíš...," poznamenal , narážajúc na môj pohľad, ktorým som si ho nechtiac znovu upútaval. Vtom mi pod vankúšom po niekoľký raz zavibroval mobil, sláva, už to bolo sto rokov. Vytiahol som ho.
"Mimochodom," odmlčal som sa, rýchlo skenujúc správy a ignorujúc jeho poznámku, "máš rád mätovo-čokoládovú zmrzlinu?" Žmurknutím som sa obrátil späť na Yoongiho s vážnym výrazom, akoby na odpovedi závisel život. Ten sa iba pobavene s odsúdením usmial, ako tak naďalej pobehoval očami po krivkách na obrazovke.
"Jedlo je jedlo... Nie som vyberavý," zachechtal sa, príliš nenarušujúc ticho.
Usmial som sa - správna odpoveď. Potom som odpísal chalanom v skupine, ktorí sa z mojich oznamov aktualít začali smrteľne obávať o moje zdravie a celkovo i o môj holý život. Už som z toho ani nestíhal cítiť nervozitu. Popravde... až tak veľmi sa mi chcelo spať.
"Yoongi?" prešiel som si líca jazykom a potichu mľaskol, naťahujúc ruku k ďalšej kocke čokolády. Sú Vianoce, skoro, môžem si to dovoliť.
"Hmm?"
"Koľkých ľudí si už zabil, uniesol alebo zavrel do pivnice?" spýtal som sa, samozrejme sarkasticky v reakcii na svojich kamarátov, a zažmúril.
Vo svetle monitora som videl, že sa mu hneď rozžiarili oči tým, ako som ho pobavil. "Záleží. Vrátane teba alebo-?" odkašľal si do päste, aby hneď nevybuchol do smiechu. Následne sa otočil čelom ku mne, na čo sme sa obaja rozosmiali.
"Radšej už spi. Sľubujem, že ťa pri tom nerozoberiem na súčiastky ani nič podobné," povedal stále s úškrnom na perách, ktorý mu zužoval oči, mávol rukou a založil si ruky na hrudi.
"Idem, len im ešte pošlem fotku, keby mali náhodou i ďalšie teórie..."
-Mám sa fakt fajn... nebojte. Budem vám naďalej posielať fotky... len čo sa vyspím. Ak by som sa už neozval, volajte políciu <3|
¿Bonus?
YOU ARE READING
Key to my Adagio ʸᵒᵒⁿᵏᵒᵒᵏ ˢᵏ
FanfictionČlovek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýz...