Človek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýz...
Sadol som si na najbližšie voľné sedadlo pri okne dosť vysoko nad zemou. Športová taška s ruksakom skončila na zemi medzi mojimi nohami a s plytkými nervóznymi výdychmi, ktoré mi spôsoboval adrenalín, som nazrel von na ulicu. Tá sa mi pomaly začala míňať pred očami, zatiaľ čo som si rozopol bundu. Nikdy som si ju hneď nezvliekal, a i tak tu nebolo najteplejšie.
Srdce som mal azda až v krku. Popravde, takmer vôbec som netušil, kam má tento diaľkový spoj namierené a nabalil som si všetko iba tak akurát. Prosto a jednoducho som doma povedal, že odchádzam, ozvem sa a niekedy prídem. V podstate som im nedal žiadnu šancu na protest a sebe taktiež nie. Hlavne sebe nie. Nechcel som, aby som si to zrazu rozmyslel. Nastúpil som si doslova do prvého autobusu, ktorý nepatril k MHD.
A spočiatku sa to zdalo ako niečo presne pre mňa, niekam si len tak vyraziť, no asi po dvadsiatich minútach, kedy som si uvedomil, že som sám, bez priateľov, bez známa, niekde úplne mimo svet, čo som poznal, sa mi začalo trochu cnieť, pocítil som úzkosť, obracal neisto pohľad za stromami.
Chcel som si predsa oddýchnuť, akým spôsobom je absolútne spontánne cestovanie oddychové? Od čoho som si to chcel vslatne oddýchnuť? Prečo by som sa do toho vrhal?
Ahhh... no áno - uvoľnil som si hrdlo, v ktorom ma zadráždil suchý vzduch, a zahanbene sa obzrel po ostatných miestach, všimnúc si, že okolo mňa bolo doposiaľ takmer hrobové ticho, pretože dopravný prostriedok nebol prekvapivo vôbec hlučný. Okrem toho, ako motor potichúčky priadol, nebolo počuť naozaj nič.
Napriek tomu sa mi až do toho momentu hlbšieho nádychu, ktorý ma na chvíľočku uvoľnil, zdalo byť všetko hlasné a roztržité, a to všetko iba kvôli myšlienkam, ktoré konečne mali príležitosť sa znovu rozkričať. Tak presne pred tým som chcel ujsť.Presne pred tým...
Nie, nie ujsť som nechcel. Chcel som si dať príležitosť, naučiť sa spomaliť a dopriať si chvíľku, kedy sa nebudem zaťažovať, či už telesne alebo myšlienkovo. To myšlienky som chcel trochu skrotiť.
Ako mám ale... nerobiť vôbec nič? Ako mám nerobiť nič, keď som sa po niekoľkých dňoch rozhodol žiť? Čo mám teda robiť a čo nerobiť?
Pookusoval som si pery. Takto to nejde.
Neschopný pokoja po uvedomení si, že to možno nebude hneď tak ľahké, som z ruksaku čo najrýchlejšie vylovil slúchadlá, aby som myseľ na nejaký čas cesty rozptýlil aspoň hudbou.
Bolo to šialené, maximálne šialené. Byť zrazu iba sám so sebou a nič nerobiť bolo desivé. Aj keby som mal iba počúvať hudbu, bolo to aspoň niečo, nedokázal som sa nezabávať vôbec ničím.
Takto z vytrhnutia od úplne všetkého... nuž... myslím si, že prvé hodiny tej cesty boli rovné tomu najnepríjemnejšiemu rande, aké som kedy zažil.
Dúfal som, že je to iba o zvyku. Predsa nemôže byť tak ťažké, užívať si ticho a samého seba. Musel to byť iba strašidelný začiatok, ktorým som sa nesmel nechať rozhodiť.
Presne tak, nenechám sa rozhodiť...
اوووه! هذه الصورة لا تتبع إرشادات المحتوى الخاصة بنا. لمتابعة النشر، يرجى إزالتها أو تحميل صورة أخرى.
