Človek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýz...
"... keď sa budeš do takýchto vecí príliš tlačiť, bude to na tvojej tvorbe poznať...," vypustil do hmly ďalší ťažký obláčik vodnej pary. Hojdačka sa zahúpala pod jeho dosadnutím a spoza dverí budovy vedľa nás sa ozval hlasný smiech.
Iba som zľahka prikývol, vedel som to, veľa vecí som vedel, len som ich nedokázal praktikovať. Stále dookola som sa dopúšťal rovnakých chýb, ale tejto malo byť od toho vystúpenia koniec.
Otočil som pohľad do slabých lúčov nočného osvetlenia, ktoré hmla čiastočne obaľovala do atmosféry pokojného sna, a obopol dlaňami teplý téglik. Možno aj pre tú vodu vlniacu sa vzduchom a postupne sa zhoršujúcu viditeľnosť som nadobúdal ten pocit, že je to možno ozaj iba veľmi pekný sen. Nedovidel som na koniec osvetlenej ulice, a tak rovnako som nemohol vidieť, ako presne tento môj výlet a odpočinok skončí.
Na druhú stranu, to, že bola obloha stále pod mrakom, vzduch vlhký a bolo čoraz chladnejšie, znamenalo, že by sa predpoveď mala čoskoro naozaj vyplniť. Tešil som sa na to. Yoongimu som síce prerozprával pár vecí, ale sám som sa od nich chcel držať ďalej a užiť si tieto chvíle.
Oprel som sa chrbtom o stĺp a fúkol cez otvor do tégliku. Pohladila ma sladká vôňa z detstva.
"I tak je to paradox," ozval sa náhle neveriacky v úškľabku a opatrne sa cez viečko napil horúceho kakaa, "nechápem, ako ťa môžem upokojovať. Sám som väčšinu času strašne napätý... Ani si nespomínam..." Vetu už nedokončil, zahnal ju žmurkaním, ktorým sklonil pohľad zo mňa na betón, akoby tam zahliadol niektoré svoje spomienky.
Stiesnene som si otrel pery o seba, chrbtom sa odrazil od stĺpu a prisadol si k nemu na druhú hojdačku. "Niektoré veci... asi nemusia dávať zmysel?"
Zachechtal sa, úsmev sa mu vrátil na pery a zaklonil hlavu k nebu, k padajúcej hmle, ktorá nás rosila a nenápadne hrýzla do kostí. "Všetko dáva zmysel... Jungkook-ie," zachrapčal cez ohryzok, na čo bol nútený krátko zakašľať, potom ku mne pootočil hlavu, oprúc sa spánkom o povraz.
"Nemusíš ho vidieť hneď... a vôbec ho nemusí vidieť každý," nadýchol sa pomedzi zuby, "síce som nedokázal pochopiť, ako sa na mňa môže niekto neznámy pozerať tak... rozžiarene, ale zároveň som si uvedomil, že by... ah... Dopekla, zastav ma... to musí byť strašné klišé," začervenal sa a stisol si oči prstami voľnej ruky.
Zapýril som sa v úsmeve, pretože do toho momentu som ozaj seriózne počúval a snažil sa chápať, čo sa mi snaží povedať. "Nie je. Je to v poriadku, počúvaš sa dobre," pokúsil som sa ho upokojiť.
"Oh, vážne? Tak mi pripomeň, čo som tým vlastne chcel povedať," rozmykali sa mu ramená potlačovaným smiechom. Prešiel si tvár dlaňou a znovu sa napil.
Dvakrát som si premyslel, čo chcem povedať, ale i na moju hanblivosť to bolo príliš lákavé: "Tuším niečo okolo mojich rozžiarených očí."
"Heeej," rozosmial sa z toľkej hanby a buchol ma cez najbližšiu časť ruky. Pritiahol si kapucňu viac do čela a za môjho smiechu si ma i naďalej premeriaval s čím ďalej tým viac naoko pohŕdavým tikom v kútiku úst. Ten mu však kazilo čosi, čo sa milo chvelo v jeho očiach. Bol rád...
"Nie je to smiešne," šepol, ale i tak sa nevedel prestať usmievať.
Zomkol som pery, aby som sa prestal smiať. Nebolo to smiešne, iba som sa cítil tak veľmi fajn, tak voľne.
"Vidíš, už nie si tak napätý," usmial som sa s očami zahmlenými láskou, natiahol ruku k jeho ramenu a pošúchal mu ho.
Prv sa díval zarazene, hľadal reakciu a mierne pootváral pery, pretože dlhú chvíľku žiadnu vhodnú nenachádzal, až sa nakoniec jemne usmial a schoval krk hlbšie medzi svoje ramená.
"Keď som uvidel tvoje rozžiarené oči, uvedomil som si... že možno nemusím nutne ďalej trpieť... že okolo mňa každý deň prejde stovka ľudí, ktorá tú stanicu skoro nevníma, prídu, odídu. To miesto je ako... brána medzi rôznymi svetmi," zažmurkal roztržito, snažiac sa nestratiť myšlienku, "ale ja som tam každý deň, každý jeden. A proste dobrovoľne čakám... uhádol by si na čo?" Usmial sa smutne.
Potriasol som nemo hlavou.
Čo ťa tak ranilo?
"Čakám na to... kedy bude čas s mojou prvou láskou tak bezbolestný a bezstarostný... ako keď som bol malý...," zveril sa hustej tme.
Pozrel sa na mňa, možno i bez očakávaní, bol za ňu rád.
Čo ťa urobí šťastným?
Nadýchol sa rozochvene a s výdychom a úsmevom vrátil pohľad zmočenej zemi. "Lenže... v tvojich očiach som uvidel, aké krásne je si užívať to, čo práve vnímaš. Zastavil si sa... proste... si sa zastavil a načúval mi... minimálne dobrú polhodinu... Jungkook-ie."
Začervenal som sa nad tým, že mi to musel pripomínať... ale ten spôsob... neodvážil som sa prehovoriť.
"Už si ani nespomínam... kedy naposledy mi niekto dal toľko času s takým obdivom a láskou v očiach."
Naše pohľady sa rozkmitane stretli.
"Myslím, že som sa k tej prvej láske, k svojmu klavíru, vracal už iba preto, pretože iba na tom mieste, kde sa nikto nezdržiava, som mohol jasne uvidieť niekoho, kto sa pre mňa bude chcieť zastaviť... a... a... vezme ma jednoducho domov."
V jeho očiach sa zaligotali slzy.
Bol za mňa rád.
Zodvihol som sa, postavil sa k nemu a pritisol si jeho čelo za šiju k svojmu pásu, aby som ho tentokrát sám schoval pred svetom.
"Jungkook-ie..."
Mal ma rád.
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
