Človek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýz...
Zaostril som pohľad na notovú osnovu, s viečkom od pera v zuboch som sa natiahol bokom ponad gitaru ku konferenčnému stolíku a pripísal rýchlymi ťahmi zopár ďalších nôt. Pohľady ostatných dvoch prítomných v obývacej izbe ma viac neiritovali, iba občas nebezpečne šteklili moje sústredenie na šiji. Zavrtel som sa nespokojne.
"Vie ešte, že existujeme?"
"S tým nepočítam."
S povzdychom, ktorý potichu hvizdol vo vrchnáčiku, som nakoniec zafučal cez nos a nazrel spod obočia na dvojicu priateľov, ktorá ma analyzovala od kuchynského baru na pár metrov odo mňa.
Len čo si Mingyu všimol môjho pohľadu, privrel na mňa ešte viac seriózne oči. To ma popravde trochu zastrašilo a rozkmitalo mi to zreničky, pretože som jeho reakciu nechápal, no než sa stalo čokoľvek ďalšie, z ulice sa k nám doniesol zvuk pištiacich pneumatík a bŕzd.
Pohľady nás všetkých sa na dobrú chvíľu zasekli na okne, ktoré bolo situované presne tým smerom. To snáď- "Myslíte, že to prežil i tentokrát?" šepol reálne vystrašený Yugyeom. Prehltol som. Kto by povedal, že je to s viečkom v ústach tak ťažké?
Vtom hneď moment na to treskli vchodové dvere a na nasledujúci šramot v chodbe sa všetkým uľavilo. Gyu sa otočil cez pätu ku kuchynskej linke a začal sa tváriť, že tam doposiaľ v skutočnosti nestál iba tak a niečo robil.
"Chalani!" ozval sa z chodby neprimerane radostný hlas. Tomu som viac venoval len pozdvihnutie kútika úst, vyfúkol som vrchnák na miesto na gauči vedľa mňa a upravil si Rose v lone, aby som mohol pokračovať. Už som to ozaj chcel mať dokončené.
"Chalani, neuveríte, čo sa deje," pokračoval natešene môj najlepší priateľ a nakláňal sa spoza zárubne, vyzúvajúc si topánky. I bez pozerania sa som videl ten široký úsmev. A k tomu - asi nikto sa očami neusmieval tak ako Eunwoo.
"Znovu si sa pokúsil bežať cez cestu s napol obutými teniskami a nič ťa nezabilo?" prehodil analytik Kim Mingyu. Zachechtal som sa unavene.
Takže d-dur... Uvoľnil som si hrdlo a prešiel struny lôžkami prstov.
Eunwoo sa so zahanbeným úsmevom začal nervózne hladiť dlaňou na hrudi. "To som úplne nemyslel."
Chytil som si pevnejšie hmatník a zadíval sa od pražcov k otvoru.
"Však nechceš umrieť, Eunwoo-ya?"
"Čo sa teda deje?"
Striedajúc akordy z jedného na druhý som si zamračene v zamyslení prechádzal zuby jazykom. Niečo mi neustále nehralo do melódie, ktorú som potreboval, no stupňujúci sa hukot v mojej hlave mi zabraňoval v tom, aby som to konečne dokázal doladiť.
"Včera okolo deviatej večer mi prišlo upozornenie o počasí, že by mohlo o jedenástej snežiť a..."
Skúsil som inakšie tóny. Struny mi zľahka zavŕzali pod prstami ľavej ruky.
"Jungkook-ie."
Možno, že... - zahryzol som si do pery. Čosi som zaznamenal. Na opätovný pocit, ktorý sa mi šteklivo prebíjal k vedomiu, som odtrhol oči od gitary a pozrel sa na Eunwooa, ktorý sa mi z tej trojice ako jediný díval priamo do duše. Yugyeom po nás zmätene skákal pohľadom.
Čo? Hovoril azda na mňa? Strnul som.
"Hm?" zažmurkal som naň, zaháňajúc únavu.
"Kto mi vysvetlí, ako je možné, že vonku padá prvý sneh, a napriek tomu vidím, ako Jungkook vyzerá presne tak, ako včera a predvčerom... a pred predvčerom?" rozšíril oči a pozorne od všetkých očakával odpoveď.
Čože? Tikol som tvárou k oknu. Sneh?
Oh...
"Sotva sme ho dostali z izby. Trval na tom, že to musí dokončiť. Myslím, že ani nespal," povzdychol si Yugyeom.
Na rýchly príchod som si dlho nepočkal. Woo sa zastavil hneď vedľa gauča, v predklone sa zaprel dlaňami o stehná a s prísnym pohľadom si ma starostlivo premeral. Ani som sa nehol a snažil sa do svojho vzhľadu nabrať všetko to málo energie, ktoré mi ostalo. "Videl si vôbec tie monokle, čo máš pod očami?" spýtal sa rečnícky pred rozsudkom. "Na dnes končíš... Rose si beriem do izby," povedal pokojným hlasom a obopol moje prsty na hmatníku, aby som ich ja stiahol preč, pri tom zo mňa nestrhol oči.
"Ale-"
"Dostaneš už iba vyživujúcu masku a povzbudivé zovretie ramena od svojho rovesníka," ako povedal, tak urobil, jemne mnou zamával a milo sa usmial. Absolútne a ľahko odignoroval môj zúfalý pohľad a položil si gitaru po svojom boku.
"Mne fakt chýba už iba kúsok, braček," zamumlal som podráždene a úzkostlivo si pošúchal ramená.
"Tak ten bude musieť počkať. Teda samozrejme v tom prípade, že chceš s kapelou vystupovať i budúci týždeň, inak nám tú akciu v Dan Bam zruším," dodal a nekompromisne sa vydal i s Rose do svojej izby. Srdce ma zabolelo. Spanikáril som.
"Chalani, no tak...," obrátil som sa na ostatných dvoch priateľov, ktorí iba na súhlas s Eunwooom zakrútili hlavami. Moje lesknúce sa oči tomu nepomohli.
"Ak nechceš byť zabitý Yiseo a sklamať Eunwooa...," podal Mingyu ďalších pár argumentov, ktorými sa ma snažil zastrašujúco doviesť k dobrovoľnému odpočinku. Potom položil na bar misku plnú zemiakových lupienkov a s jedným v ústach pátral rukou vo vreckách svojej mikiny, zatiaľ čo si Yugyeom napchal plné ústa.
Škrtol naprázdno zapaľovačom. Viac už nikto nič nepovedal, a tak som sa iba stratene zadíval na dvere, ktorými Woo odišiel.
Keď som sa znovu pozrel cez okno... skutočne som za záclonou rozoznal, ako vzduchom riedko padajú prvé snehové vločky.
Oľutoval som...
Moje telo už bez protestu vyčerpane padlo na gauč v ťažkom výdychu.
"Prehnal som to?"
"Jediný, komu by si sa mal ospravedlňovať, si ty... Jungkook-ie," povzdychol si Gyu, po druhý krát škrtol zapaľovačom a zapálil ním dve sviečky na pulte pred sebou.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
A tak som v podobe plamienkov obáv v očiach svojich priateľov dostal i druhé varovanie... No i skrz tú vlnu strachu, čo mnou zahádzala... stále som iba človek...
