Človek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýz...
Ten večer sa moje slnko zaseklo nad obzorom, nedočkavo sa chvelo, dúfajúc v odpočinok a nový deň. Každý úsvit bol rovný súmraku po tom, čo som utrpel šok, keď som sa ako novorodenec po prvý krát znovu nadýchol. Chvíľu som sa bál, bál som sa naďalej žiť sám so sebou. Bál som sa toho, že by som dokázal siahnuť až na úplné dno, z ktorého by ma nevytiahli už ani moji priatelia.
A tak sa to slnko chvelo i naďalej, čakalo, prestrašene a zároveň v nádeji sa dívalo na to, ako síce zotavujem svoje telo, no prístup k mojim emóciám bol schovaný za vysokú bariéru, vďaka ktorej by mi už viac nemohli ublížiť. Cítil som sa prázdny, ale bezpečne. Bolo to dobrých pár dní, čo som skutočne necítil takmer žiadny výkyv...
Žil som... chcel som žiť... chvieť sa... napriek tomu, že moje oči v obrane zasklil mráz...
"Vieš prečo sme začali bývať spolu, pamätáš si to, však?"
Isteže som si to pamätal, avšak... iba veľmi ťažko som dával seba nad ostatných. Konkurencia v hudobnom priemysle bola obrovská, neexistovalo, aby sme osamote prerazili tak vysoko, aby sme sa všetci uživili iba zo skladania hudby a malých koncertov. Okrem vysokej a svojich vášnivých koníčkov, ktorých nebolo málo, som začal pracovať na viacerých miestach, už len pre ten pocit, že robím naozaj všetko, čo môžem.
"Nemyslel som to zle, Woo... Ja iba... všetci sa tak snažíte, nechcel som vás ťahať dole... Predsa sa musíme niekam posúvať..."
Bolo mi ťažké načúvať svojmu telu a ubrániť myseľ pred tým, aby uvrhla moje emócie do eufórie po každý krát, keď sa mi niečo skutočne veľmi podarilo a páčilo. Tie gejzíry nadšenia sa však postupne menili na frustráciu, pretože po každom lepšom diele muselo prísť ďalšie, minimálne rovnako úžasné.
Bolo mi ťažké načúvať a jednoducho spomaliť... o to rýchlejšie a jednoduchšie sa moje telo vyplo úplne samo, bez môjho zľutovania.
"Aj keď to budú maličké krôčiky... neustále sa budeme posúvať, Jungkook-ie. Pre to nesmieš ísť za svoje limity, chápeš ma?"
Oranžový lístok sa zľahka zakolísal vzduchom, skrz zamrznutý pohľad nežne pohladil moju dušu.
Skrehol som.
Chvíľku som sa bál, bál som sa naďalej žiť sám so sebou...
... lenže ja som chcel žiť a jediný s kým som žiť skutočne musel... som bol ja.To na svoju myseľ a zdravie som si musel dávať pozor.
"Takto... som nad tým úprimne nikdy nepremýšľal."
Lístok sa zľahka pobozkal so zemou posiatou prvým snehom.Príroda sa uložila do odpočinku, zima ale nikdy neznamenala koniec.
"Tak vidíš. Je to jednoduché, proste si dovoľ spomaliť."
Pomaly som vydýchol obláčik teplého vzduchu a nazrel do strany na prichádzajúci autobus. Strčil som si dlane hlboko do vreciek a stále trochu napnuto sa predklonil cez špičky. Sykol som.
Skúsime si to dovoliť, Jungkook-ie...
Podal som si ruky a vzal svoje svetlo do svojich rúk.
Dvere autobusu sa otvorili a ja som si rozochvene nastúpil.
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
