Človek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýz...
I najtichšie zvuky sa mi skrz tmu začali predierať k vedomiu. Nevedel som sa rozhodnúť, či spať ďalej, alebo vstať. Môjmu stuhnutému telu bolo čoraz menej príjemné iba tak ležať v tme rušenej svetlom monitora a ťukaním kláves. Dlhé minúty som sa prevaľujúc po vankúšoch a dekách zamýšľal nad tým, či je tá miestnosť skutočná, či je Yoongi skutočný... či i tie obrázky s ním nie sú kúskami z tých pekných snov. Pretože snáď iba vo sne som sa v jednej chvíli mohol cítiť tak zviazane a zároveň voľný... predsa som práve nemal žiadne povinnosti, alebo áno? Nebol som si istý, avšak teplo naokolo ma chlácholilo, že je všetko fajn a tak, ako má byť.
Zamručal som, prehodil sa na chrbát a nechal klesnúť čeľusť, čím sa mi pootvorili smädné ústa.
"Už si hore?" zachrapčal dlho nepoužívaný hlas.
Vydýchol som, zhodil ťažko skrčené koleno na bok a otrel si pery jazykom. Zhlboka som sa nadýchol, stále presviedčajúc viečka, aby ostali otvorené. "Asi. Koľko je hodín?" spýtal som sa a spustil hlavu na líce, aby som videl na Yoongiho, ktorý všetko uložil, než sa postavil od stola, pri čom skontroloval narýchlo čas.
Upravil si tričko a začesal si prstami vlasy cez čelo dozadu, ako sa tak pomaly šuchtal miestnosťou. "Asi štvrť na radosť," povedal schválne, pretože som mu už pred obedom stihol porozprávať o kapele, a zahryzol si do jazyka. Sadol si na pohovku k mojim nohám a pohodlne sa zhrbil.
Zachrapčal som pobavene, odhaľujúc zuby a pretrel som si oči ukazováčikmi. "Ale vážne..."
"Šestnásť trinásť," pousmial sa a iba ma tak sledoval.
Šestnásť trinásť... Otočil som sa znovu na bok a s pomalým žmurkaním si prešiel miestnosť očami. V tme vyzeralo byť všetko ešte viac útulné. Kedy som takto naposledy skutočne nerobil vôbec nič? Prehltol som a znovu sa spokojne zhlboka nadýchol nosom. "Mali by sme ísť von...," odmlčal som sa, čo muž prekvapivo spoznal a nijak do toho nevošiel, "bude snežiť... A chcel som si... ešte kúpiť prskavky alebo tak." Mohol som iba dúfať, že hovorím veci, ktoré som chcel naozaj povedať a nie iba niečo, čo mi vo sne prebehlo hlavou a ostalo to doposiaľ v mojich túžbach, ale mal som pocit, že to bolo ozaj to, čo som chcel.
"Sneh... Prskavky... No ak ty nie si Vianočný zázrak...," to bolo to posledné, čo som počul, než zo mňa odletela prikrývka, ktorá zašuchotala síce iba trochu, ale na prehlušenie zbytku tej vety to úplne stačilo. "Tak teda vstávaj, prskavka, kým si to rozmyslím," zachechtal sa, pobúchal ma na prebudenie po lýtku, a potom sa odobral preč, zrejme do kúpeľne.
Hodnú chvíľu som sa len díval na prázdne dvere, až som nakoniec zhodil nohu z postele a zívol si: "Vstávam..."
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
