Človek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýz...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
Opieral som sa o záchodové dvere, tašky medzi nohami, unavený pohľad stratený kdesi v lese opradenom snehom, ktorý sa jemne leskol pod mesačným svitom. Nesnežilo už pár hodín, obloha sa zdala byť jasná, aj keď som to kvôli svetlu zvnútra príliš nevidel, ale bolo stále pod nulou, a tak sa všetko to čaro udržiavalo zachované. Nevedel som prečo, ale bol som za to rád, možno preto, že ma sneh vždycky nejakým spôsobom upokojoval a zároveň mi prinášal celkom zdravú inšpiráciu.
Keď mi posledný pár srnčích stôp medzi koľajnicami zmizol z dohľadu a vagón mnou zamával v zákrute, zavrel som si ústa a žmurknutím pomaly zaostril na okno, v ktorom sa odrážala tabuľka z uličky za mnou. V zrkadlovo písaných číslach som zistil, že od poslednej kontroly času ubehlo iba päť minút. Znavene som zamručal v povzdychu a temenom hlavy narazil o dvere.
"S dovolením...," šepol za mnou ospalý výrazný hlas, na ktorý som ihneď, aj keď trochu nemotorne, spakoval všetky svoje veci a presunul sa na opačnú stranu k oknu.
"Prepáčte," šepol som späť, sledujúc ako sa za dobre stavaným mladým mužom zatvárajú dvere. Kľučka cvakla. Oprúc sa o sklo som otrávene mľaskol a obrátil pohľad na svoj odraz, ktorý sa na mňa díval trochu sklamane, ale hlavne unavene.
Keď som vošiel do vlaku, čakalo ma nepríjemné zistenie, a to to, že na jednu chvíľu padol miestenkový systém, a tak si nedopatrením kúpil moju miestenku ešte niekto ďalší, kto nastupoval skôr. Bol som tak nútený ísť si hľadať iné miesto, avšak prešiel som vlak až ku koncu a nenašiel som žiadne kupé ani otvorený voz, kde by to nevyzeralo byť preplnené, či neoznačené miestenkou, a tak som skončil tu, na konci vlaku, robil záchodového vrátnika, a po každý krát, čo prešiel sprievodca, som iba chápavo prijal jeho ľútosť nad tým nedorozumením a usvedčoval ho, že to jednoducho nejako vydržím až do mojej konečnej a nemusí sa tým zaoberať.
Dvere sa otvorili, muž sa na mne zastavil už menej ospalými očami, zatvoril za sebou a akoby zdržujúc čas ešte zakrútil zrejme stuhnutými širokými ramenami. Až potom sa dal do neistého prehovoru: "Vy nemáte miestenku?" To asi usúdil z toho, že tu stojím i s tými vecami.
Odpichol som sa od okna, cekol o zuby, čo však v tom drcaní vlaku pravdepodobne nebolo počuť a nenadšene som prikývol, skláňajúc pohľad k podlahe. "Teda, mal som ju. Niečo sa pokazilo v systéme, takže som momentálne umiestnený tu," zachechtal som sa.
Smiech mi bol na milé prekvapenie oplatený, muž zrazu vyzeral byť o niečo viac svieži, no i tak si trochu introvertne pritiahol čiernu kapucňu do čela. "To je hlúpe. Ale tak na druhú stranu, tá práca vrátnika vám ide dobre. Ešte som sa nikdy vo vlaku nedostal na záchod bez toho, aby som musel čakať, kým bude voľno," chechtal sa pobavene, tisnúc si chrbát ruky k perám, aby nebol tak nahlas.
Pohodil som už veselším pohľadom do uličky za presklenými dverami. "Presne na to som myslel," zaškľabil som sa na chvíľku zasnene. Tých pár vtipných slov mi hneď dokázalo zdvihnúť náladu, ktorá síce nebola tak zlá, ale ozaj som tu nechcel stráviť noc v stoji a sám.
