Človek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýz...
Bol som relatívne v poriadku, keď sa rozhodol si sadnúť vedľa mňa a nie normálne na iné voľné dvoj sedadlo. Keď na mňa ani po piatich minútach neprehovoril a jeho oči sa začali zatvárať, bol som s tým v poriadku ešte viac. Uľavilo sa mi, že si ku mne neprisadol niekto, kto by mal potrebu sa celú cestu rozprávať s neznámym človekom. No potom tá nemá tvár skutočne zaspala.
Hlava plná tmavých rozhádzaných vĺn dopadla zľahka na moje rameno, na čo som v šoku rozovrel oči a vytrhnutý od vnímania hudby pomaličky pootočil pohľad na mladíka vedľa mňa. Tajil som dych a snažil sa odsunúť vrchol paniky.
Ani som sa len neodvážil pozdvihnúť ruku, o ktorej rameno sa opieral. Potreboval som si totiž zatlačiť hlbšie slúchadlo, pretože mi ho sánka zosunutá v nepríjemnom prekvapení trochu uvoľnila, ale nemohol som. Niežeby vyzeral nebezpečne alebo odporne, naopak bol celkom pekný, ale z toho, že sa o mňa opieral niekto, koho som vôbec nepoznal, ma prepadala panika.
Budem ho musieť prebudiť - plne presvedčený o tomto pláne som zdola prešiel očami po hnedom kabáte až k výraznému nosu, viac som z jeho tváre nevidel. A to ani nebolo potrebné, chcel som sa ho iba odmerane, bez dotýkania sa jeho pokožky, a čo najrýchlejšie zbaviť. Úplne by stačilo, ak by som sa pohol ramenom, lenže to by som riskoval to, že by spadol ešte nižšie, a navyše by to nebolo príliš milé, v skutočnosti to dosť pravdepodobne nezamýšľal, zachovať sa...
Dofrasa, veď iba zaspal! Rozbúchal som sa pätou nervózne o podlahu a zagúľal očami po priestore. Odkašľal som si výraznejšie: "P-prosím vás, asi ste zaspal. I-iba keby ste sa... mohli oprieť hlavou o opierku na druhej strane?" Otrel som si pery o seba, úplne nesvoj. Keďže som s tým už i tak začal, zatlačil som opatrne dlaňou na jeho biceps v nádeji, že by sa mi podarilo ho odstrčiť i bez toho, aby sa prebudil.
Zamručal. Miesto toho, aby som sa ho zbavil, dokonca objal moju ruku. "Nechaj ma spať... však aj tebe sa chce...," zamľaskal, "to ja poznám." V tej chvíli ma príliš nenapadlo, že mohol hovoriť stále iba z polospánku.
To, že mi tykal, mi bolo jedno tiež, bál som sa o svoj osobný priestor. Zažmurkal som naň prekvapene, líca mi horeli a hlava spúšťala alarm. Hľadal som najbližší východ a lietal pohľadom po autobuse. Dvere boli samozrejme v pohybe a strešné okno nepripadalo v úvahu. "To možno, ale toto mi je fakt proti srsti," potiahol som ruku a už som si chytal ucho ruksaku, aj keď som netušil, kam by som s ním asi tak šiel.
Postavil som sa, okusujúc si pery som sa naliehavo zadíval na ospalého mladíka, ktorý si trel oko zápästím. Nechápavo sa na mňa pozeral a až po dobrej chvíli si všimol batožiny v mojich rukách. "Niekam sa ponáhľate?" zažmurkal na mňa neskutočne pomaly.
Prehltol som. "Budem vystupovať," zaklamal som mu, dúfajúc, že po tých dlhých pätnástich minútach odkedy nastúpil, autobus o chvíľku zastaví znovu.
Muž, ktorému som vlastne netipoval oveľa viac než mne, sa na mňa s pochybami zamračil, z čoho som nechtiac vyčítal to, že ten autobus v skutočnosti tak rýchlo zastavovať nebude. Avšak i s pochybami mi vyšiel po vôli, otočil sa smerom do uličky a nechal ma teda prejsť okolo neho, čo som urobil tak rýchlo, ako to len šlo, pretože som sa už dopredu nekonečne hanbil.
Za tichého 'ďakujem' som sa i s oboma taškami pobral ako blázon k východu a s veľmi trpezlivým postojom a hranou sebaistotou, ktorú mi kazili červené uši, som sa díval cez dvere vonku. Na moje nešťastie sme akurát prechádzali lesom, o to viac udivene sa na mňa ostatných pár cestujúcich zadívalo. Zhlboka som sa nadýchol.
Keď šofér pozrel ponad obočie do spätného zrkadielka, v ktorom ma mohol vidieť, privrel som si strápnene oči a zahryzol si zvnútra do tváre. Dofrasa... dofrasa, dofrasa... dofrasa...
"Budete chcieť vystúpiť?!" zakričal na mňa neisto.
Za to prikývnutie by som si stále dal minimálne provizórne po hlave, pretože vodič autobusu skutočne zastavil na najbližšom odpočinkovom mieste. Vykročil som.
"Mladý muž!" Už-už som sa chcel i cez mŕtvoly vyrútiť von dvermi, no vodičovo hlas ma ešte na chvíľu stihol zastaviť. Pätou som zabrzdil a sústredene po ňom hodil pohľadom z prvého schodíka.
"Odbočku na vlakovú stanicu máte rovno z tejto cesty... necelý pól kilometra odtiaľto!" pokývol hlavou smerom k ceste.
Na jeho vôdzku som začal ihneď vďačne a roztržito prikyvkávať s očami rozovretými naširoko, akoby som práve nimi prijímal všetky tie slová, a nakoniec som konečne vybehol von na zamrznuté prašné prícestie.
Pre istotu, aby sa mi s nikým z autobusu nepodarilo mať nejaký očný kontakt, som sa i s takmer úplne drevenými nohami rozišiel ďalej svojou cestou s pohľadom upreným do zeme. Ruksak som si dal poriadne na chrbát, tašku cez rameno a nahodil rezký krok. Na toto ročné obdobie bol totiž už celkom pokročilý čas... a taktiež som sa snažil naďalej hrať svoju sebaistotu.
Tých krokov stačilo pár. Autobus presvišťal okolo mňa, vietor mi rozfúkal vlasy a ja som sa až vtedy odhodlal obzrieť do oboch strán. Samozrejme jedna bola v podstate ako druhá. Stromy... stromy... a iba viac stromov.
Povzdychol som si a opäť sa rozišiel.
"Tell everybody... I'm on my way..." Odfúkol som.
"New friends and places to see...," zaspieval som si o niečo hlasnejšie, odplašujúc mierny strach, ktorým som si premeriaval okolie. Oklepal som sa.
With a blue skies ahead...Asi nie... Cekol som jazykom o zuby a pobavene sa usmial. V tú chvíľu mnou otriaslo čosi príjemné. Usmial som sa ešte širšie.
"I'm on my way..."
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
