Človek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýz...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Napriek tomu, že bol Dan Bam zatiaľ jedným z menej konkurenčných, skôr priateľských podnikov v Itaewone, týždeň pred Vianocami sa štvrť tak hmýrila ľuďmi, že ani menšia tmavá miestnosť, vysvietená neónmi povešanými na tehlových stenách, nemala núdzu o zákazníkov. Pri stoloch nebolo prázdneho miesta, Vianočná popovo-rocková hudba lákala stále viacero ľudí zvonku a valná väčšina z nich sa natesno a energicky bavila priamo pod nízkym pódiom, na ktorom sme vystupovali.
Mal som pocit, že uzavretý priestor už dávno prišiel o kyslík, čelo sa mi neprestajne rosilo potom, ktorý som si v prestávkach stieral predlaktím, zaplavovala ma horúčava a viac som si nebol istý, či je to práve vydýchaným vzduchom, alebo mojím nezastaviteľným poskakovaním a klesajúcimi viečkami. Nesmiem povoliť.
A i tak som sa znovu odhodlal nadhodiť si gitaru a znavene sa široko usmiať na Yiseo, ktorá s plnou táckou kľučkovala pomedzi zákazníkov a ukazovala na nás i spolupracovníkov vztýčený palec. Zdalo sa mi, že jej ombré mikádo za ňou v tej rýchlosti zaostávalo, ale to bolo zrejme iba mojím nedostatkom energie, oči i úsmev jej nadšene žiarili z toho, že mohla konečne naplno využívať svoj potenciál a ja som sa v skutočnosti necítil o nič menej šťastný.
Keď pieseň skončila pár poslednými tónmi basgitary a kláves, v perifériu, pozdĺž ktorého sa mi už dlhšiu chvíľu naťahoval podozrivý tieň, som zahliadol Eunwooa, ktorý prepol pár gombíkov na keyboarde a následne si pritiahol mikrofón viac k ústam s kútikmi vysoko v lícach. Zadýchane si premeral nás, potom obecenstvo. "Páni! Vidím, že v Itaewone sú ozaj iba ľudia, ktorí sa vedia baviť!"
Obecenstvo s potleskom zajasalo a Gyu sa zadíval na svoje zápästie, na ktorom skúmal čas na pomyselných hodinkách, ktoré nemal už iba kvôli hre na gitaru. "Tak už je predsa len trištvrte na radosť," povzdychol si, hneď nato však nahodil tak koketný úškrn, že nikto nemal čas prísť o náladu, "ale ako vravíme my! - Dokiaľ máte hudbu v srdci a dokážete sa baviť, je to už len štvrtina k plnému šťastiu."
Ľuďom najbližšie k nám sa v očiach čosi jemne zalesklo, potom od osoby kus za mnou zakvílil mikrofón, s ktorým Yugyeom opustil bubny, aby sa k nám pridal. Prestúpil som si a natočil sa viac k chalanom. Všetci sa na mňa s očakávaním a ukrývanou starosťou usmievali, Woo si nalial do úst vodu, a potom na mňa pozdvihol obočie. Na ten moment, čo som ich videl znovu tak zdravo vyčerpaných, som úplne zabudol, že by som mal pokračovať, a tak sa moje pery zachveli ešte o čosi viac, než by museli: "A-a... a čo ten zbytok, Gyu?" šepol som zakoktane, nahnutý k mikrofónu predo mnou.
Na moju omeškanú otázku ku mne pristúpil Yugyeom a prehodil mi svoju ruku cez plecia, čo mnou značne zamávalo. Kolená s rovnováhou ma mierne zrádzali, preto môj priateľ dlho nečakal s tým, aby ma znovu pustil a odpovedal plánovane miesto Mingyua. "Ten zbytok je mať pri sebe vždycky niekoho, s kým si to môžete naplno užiť," tleskol odľahčene voľnou rukou o ruku s mikrofónom, skrútil sa cez pätu a prešiel späť doprostred, kde si Gyu menil basgitaru za elektrickú akustiku.
