Key to my Adagio ʸᵒᵒⁿᵏᵒᵒᵏ ˢᵏ

1:17:33

Iba typujúc, že by to malo byť ono, som s väčším časovým rozostupom, než bol predpísaný, postupne stláčal klávesy keyboardu jednu po druhej, tak ako to bolo písané v notách na notebooku predo mnou. Ústa mi ostali sústredením pootvorené a hral som to pomaly celým telom, aby som sa ako tak držal v tempe, ktoré mi hralo v hlave a časom i pošepky medzi perami, ako som si potichu spieval onú pieseň. 

Netušil som, prečo sa Hallelujah hrávala na Vianoce, nie po tom, čo som si pred chvíľkou prečítal pozornejšie jej text, každopádne tá melódia a tempo mi stále prinášali akýsi pokoj a vianočnú zamilovanú atmosféru, a tak som i za búchania hrncov v kuchyni naproti obývačke pokračoval vo svojej amatérskej hre. So spevom to bolo už o čosi ťažšie, pretože tam Yoongi čaroval nejaké úplne omamné vône, z ktorých sa mi v ústach tvorila záplava. 

"... with nothing on my tongue but... Hallelujah~" 

"Myslel som, že hráš na gitaru," ozval sa spoza mňa tichší chrapľavý hlas. Hneď som sa za ním otočil na otáčacej stoličke, vďaka čomu som mohol vidieť, ako sa opierajúc ramenom o zárubňu, díva na mňa s trochu unaveným úsmevom. Keď som dlhšie neodpovedal, vypustil nosom pobavený tón, odhalil v úsmeve kúsok zubov, a potom sa odpichol, aby podišiel cez modrastú miestnosť bližšie ku mne. 

Prehltol som, čím som konečne i zavrel ústa a letmo sa pozrel späť k obrazovke. "Nehrám na klavír, ale pamätám si tóny jeho kláves," tikol som kútikom úst, chvíľku sa tváriac, že sa venujem notám, "nie je to potom tak ťažké." Skromne som sa pousmial, nikdy som si nič nenahováral. 

"Nie je? Tak... ja som síce génius, ale ak existuje prirodzený talent, tak človeče," načal pobavene, potom si ku mne pritiahol stoličku, ktorú si tu už predtým priniesol, aby sme sa tu spolu najedli, pretože jeho pracovný stôl, bol jediným poriadnym stolom v tomto byte. "Ty ho máš," oddýchol si ťažko pri dosadnutí, akoby ho ťažili roky, ktoré ešte rozhodne nemal, aj keď som jeho presný vek stále nevedel. Zapýril som sa. "Tak ukáž, čo to tu máš," prižmúril oči na obrazovku a s prehrávanou serióznosťou si olizol pery. 

Po pár sekundách zamydlil rukami, a nakoniec začal hrať pieseň, o ktorú som sa predtým snažil. Mohlo to byť samozrejme veľkolepé, rozhodne by bolo, niečo mi však preletelo cez nos tým, ako ma rozhodil jedným jediným ďalším komplimentom, a tak som mu náhodne postláčal pár iných kláves, ktoré mi z toho lišiackeho nápadu vlietli pod prsty. Tak tu to máš, ty virtuóz. 

"Heeej," udrel ma so smiechom po ruke. Veľmi rýchlo si na to zvykol, niežeby to bolelo. 

"Prepáč, musel som," rozosmial som sa schuti spolu s ním, vôbec neľutujúc to, čo som urobil. 

"Musel si... zničiť hudbu?" zazrel na mňa rozžiarenými očami, na ústach nemiznúci udivený úsmev, ktorý bol vždycky blízko smiechu, nadvihujúceho jeho hrudník. 

Zachechtal som sa ešte. "Nie to nie," šmahol som si ukazováčikom popod nos, "ale viem, že také náhodné blbosti vedia zaručene rozosmiať." Objal som si spokojne ruky a narovnal si na chvíľku ramená. "Väčšinou to funguje," dodal som tichšie a potiahol nosom, v ktorom sa mi zrejme tiež hromadila tá chuť k jedlu.

"Rozhodne," zasmial sa krátko, pri čom sa mu pozdvihli ramená, potom sa zhrbil späť ku klávesom. "Môžem pokračovať?"

"Rozhodne," zopakoval som jeho slovo už s pokojnejším postojom. Rozohral sa od začiatku. 

Nemal som byť tak ohúrený tým, keď pieseň obohatil o ďalšie tóny, ktoré v mojej jednoduchej verzii neboli, napriek tomu si ma tou hrou úplne získal, nemohol som odtrhnúť oči z jeho prstov, ktoré si nástroj úplne podmanili. A nie len jeho, úplne ma dostávalo to uvedomenie, že za tou nádherou stoja tie prsty, ohryzené z nervozity a ťažkej práce na sebe. Predsa som to poznal.

Zadíval som sa do jeho sústredenej tváre, zmĺkol nad jeho existenciou. Zatúžil som spievať pri čomkoľvek, čo by zahral. Znieť spolu s ním, viesť ho každý deň za ruku domov, byť s ním čo najčastejšie, aby sa viac necítil tak sám a ranený. Aby sa cítil byť pochopený, pretože... predsa... vedel som si to predstaviť. 

Dych sa mi zachvel pod hudbou, ktorá ma chytila za srdce, až sa mi do očí tisli dojaté slzy. A ja som zas chytil jeho, prstami som sa dotkol jeho brady, pootočil si za ňu k sebe jeho uvoľnenú tvár a priklonil sa bližšie, zatvárajúc oči. Zatvárajúc ich nad všetkými pravidlami, otvárajúc mu svoje srdce. Neuhol mi. 

Stretol som sa s ním až v dlhom hlbokom bozku, v ktorom som si žiadal o jeho súhru a zľutovanie nad tým, že som to viac nemohol vydržať. No nepohrdol. Takmer bez váhania, akoby som už bol vítaný, stiahol svoje dlhé chladné prsty z kláves a obopol ich neostýchavo okolo môjho krku. 

Bozkávali sme sa pomaly, ale intenzívne, túžiac srdcom jeden po druhom. Z jeho pier som na špičke jazyka cítil sladkú korenistú chuť, presne tú, ktorá ma už cez pól hodiny tak vábila cez nos a nesúc sa vlhkým vzduchom spolu so soľou, uvoľňovala premrznuté dutiny. Ľahko som nasal jeho peru medzi svoje, pozorne ochutnal to, čo ostalo v jej zákutiach, a s tichým výdychom som sa špičkou nosa otrel o ten jeho. Olizol som si pery. "Čo je to?" 

"Niečo, čo som ti vymyslel špeciálne na Vianoce," pousmial sa, poštekliac ma perami na perách, "pridal som do ryže klinčeky... a omáčka je ochutená zázvorom, muškátovým orechom," pobozkal ma letmo, "koriandrom, škoricou..." 

Usmial som sa pobavene: "To funguje?" 

"Minimálne na teba? Povedal by som, že hej," olizol mi hravo pery, než sa lišiacky uškrnul. 

"Hmm," zomkol som ich v priamku, v snahe úplne nesčervenať, "chutí to dokonalo, ešte by som si dal." Pobozkal som ho nežne, na čo sa po chvíľke mierne odtiahol, a tak som pomaly pustil jeho bradu a narovnal sa. 

"Prinesiem to, musíš už mať hlad," zahlásil a už aj stál na nohách na ceste do kuchyne. 

S nemiznúcim úsmevom som sa otočil späť k tomu, čo som robil. "Páni, tak starostlivý hyung," zachichotal som sa, behajúc očami po obrazovke. Potom mi čosi napadlo, ako som si stále pripomínal tú dobrú chuť a jeho sebaisté bozkávanie, o ktorom som pochyboval, že ho niekedy vyženiem z hlavy, to som vlastne ani nemal v pláne. 

"Nemáš náhodou aj červené víno?!" spýtal som sa, možno trochu drzo, nakláňajúc hlavu cez operadlo dozadu.