Človek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýz...
Človek by si na prvý dojem myslel, že by jednoduchosť mala byť a i je jednoduchá. Mňa veci ako prvý dojem, intuícia, či spontánnosť a žitie pre prítomnosť nezrádzali, žil som nimi. Problém nastával niekde inde...
Tikol som nespokojne hlavou, sykol nad úbohým tónom, ktorý vydalo éčko pod pohybom môjho palca a prikrútil som viac najbližší kľúč. Vonku už bolo zima, nie až tak, ako ešte len bude, ale na to, aby moje rozhodnutie, prejsť sa mestom domov po hodinách hrania vo vyhriatom klube, rozladilo Rose, to úplne stačilo. Ten večer sme vo vnútri preplakali spoločne, moja chyba.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
... Moje pohltenie do toho, čo som práve robil, nech už to bolo v podstate čokoľvek, často spôsobovalo to, že som príliš nevnímal ľudí okolo seba, kohokoľvek, a čím viac som o tej veci vedel, tým precíznejší musel byť výsledok.
Pritiahol som kľúč ešte pár krát, istejšie, na čo struna stále viac napnuto zarezonovala.
"Jungkook-a?! Si tam?!"
Zdalo sa byť jednoduchým, byť spokojný sám so sebou a úplne jednoducho si dať na seba pozor, nepreháňať to. Buďme k sebe ale úprimní - pre koho, kto má veľké sny, je ľahké nenechať sa strhnúť a hnať sa za dokonalosťou? Slepo, pretože neexistuje, viem, napriek tomu ma tá eufória, nadšenie pre vec, nakoniec rozlietane naťahovala do všetkých strán a všetko bolo vlastne iba otázkou času...
Už iba kúsok.
Struna sa napružene rozhodila na polovicu do oboch strán a zakvílila.
V ten moment mi možno nestihlo ani len poskočiť srdce.
Poľutoval som sa...
S ústami pootvorenými prekvapením som sa zadíval na gitaru, ku ktorej som skláňal hlavu. Prehltol som. Kĺbom prstu som sa dotkol zľahka pulzujúcej pokožky na lícnej kosti. Roztrhnutý drôtik mi v rozlete trafil tvár.
Chvíľku som si okusoval pery zvnútra, než som sa narovnal, škoda len, že pozde.
Nadýchol som sa zhlboka a s ťažkým výdychom položil nástroj vedľa seba na posteľ do perín.
"Tsk. Prepáč, Rose... Stále som len človek, očividne," šepol som si s ľútostivým pohľadom a prešiel si hmatník dlaňou po dĺžke.
Prepáč mi to, Jungkook...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
To bola zrejme tá prvá zapálená sviečka, ktorá mi mala naznačiť, že ak niečo nehodlám zmeniť sám, tak sa ma k tomu jednoducho pokúsia dotlačiť okolnosti...
