Blind heat

4

Neodvážim sa tvrdiť, že mal pravdu ale myslela som na neho celú noc. Nedokázala som zažmúriť oka a prehrávala som si každú sekundu strávenú s ním. Chcela som aby ma ošukal znova? Kurva áno! Dovolila mi to moja hrdosť? Bez debaty, nie. Nehanebne som požiadala staršieho muža v bare aby ma naučil sexu. Ako pobehlica. Bola som úprimná, niekdy až príliš a drzá ale to čo som iniciovala len ja bolo poburujúce. Viedlo to k pekným veciam ale v mojich očiach som sa stala ženou, jednou z milióna, ktorá po ňom túžila a ponúkla sa mu. Takto som veci nerobila. Nezvádzala som cudzích mužov. Nechichotala som sa v posteli, neposlúchala som rozkazy. A aj napriek tomu sa to všetko stalo.
Dotýkala som sa sama seba aby som si pripomenula pocity, ktoré vo mne vyvolal, myslela na jeho telo, ktoré som síce nevidela ale cítila ale nedokázala som to. Nemohla som sa dostať k orgazmu, neboli to jeho hrubé prsty, nebol tu jeho hlas a teplý dych, chýbalo obrovské telo nado mnou a pocit bezpečia.
Na druhej strane bola som na seba hrdá. Dokázala som prežiť s mužom dlhý čas bez toho aby zistil, že mi chýba jeden dôležitý zmysel. Moje podmienky boli smiešne ale boli sme obaja vzrušení a bola som si takmer istá, že sa pýtať nebude. Z chlapa bolo cítiť sebavedomie a moc. Rozhodne veľa moci. A jeho vôňa... tá ma vzrusila. Necítila som k nikomu tak silnú túžbu ako po ňom v Tom bare. Bolo to šialené ako vlhká som bola a moja vagína rozhodovala za mňa. Usmiala som sa a skryla pod prikrývku.
Bola som tak šikovná, že som dokázala oklamať ľudí, že je všetko ako má byť. Potrebovala som sa ubezpečiť, že v prípade, že strata zraku bude trvalá, tak budem schopná hrať to na normálnu, nie postihnutú. Páčilo sa mi na jeden večer nebyť tou úbohou, mladou dcérou môjho otca, ktorú postihla takáto tragédia a zničila jej život a páčilo sa mi, že ma nikto neľutoval a nerobil žiadne výnimky a výhody. Žila som opäť život ktorý som stratila a prvýkrát mi nevadilo byť slepou. Boli to už tri mesiace čierno čiernej temnoty a stále žiadne zlepšenie, myslím, že všetci prestavali dúfať, že to bude inak. Bolo načase zmieriť sa s tým, že už nebudem žiť život aký som chcela. Musela som prísť na to ako stráviť ďalších päťdesiat rokov bez zraku. Ako si užiť život aj keď už nevidím a nemôžem robiť čo dávalo môjmu životu zmysel. Musela som nájsť iný zmysel. Potrebovala som niečo čo by ma udržalo pri živote. Po troch mesiacoch som sa posledné hodiny cítila najviac nažive od nehody. Takže bol to sex? Sex bol novým zmyslom života? To nebolo dobré...asi...
„Zlato." Do izby mi vtrhla moja najlepšia priateľka. Boli sme kamarátky odjakživa a bola staršia ako ja. Len čo som oslepla odmietla ísť na vysokú školu, presťahovala sa do vedľajšej izby v našom sídle a začala sa o mňa starať. Nechcela nič ale aj tak som jej každý týždeň posielala slušnú sumu. Neexistovalo veľa ľudí, ktorí by spravili to čo ona, vzdala sa svojho života aby mi pomáhala. „Otec sa chce s tebou stretnúť, poslal mi adresu, máš tam byť o štyridsať minút a je to dosť ďaleko, baby." Baby. Niekoľko krát ma tak oslovil aj Leonard. Nebolo to milé, chcel poukázať na to, že som mladá. Bolo to drzé. A páčilo sa mi to.
„Čo zas chce? Ukázať svoju úbohú dcéru na jednom z obedov?" Otec to rád robil a ťahal mňa a matku na rôzne jeho stretnutia už roky. Zistil totiž, že ľudia majú pre dokonalé rodiny slabosť. Alebo aspoň pre dokonalo vyzerajúce.
„Netuším ale znel naliehavo." Niečo v jej hlase bolo iné. Vždy sme otcove naliehavé požiadavky dokázali ignorovať ak som nemala chuť na spoločnosť ale tentoraz znela inak.
„Čo sa deje?" Počula som ako prestúpila z nohy na nohu.
„Len...na nete sú fotky ako odchádzaš s mužom z baru a potom ako ťa bozkáva pred autom." Zanadavala som ako pohan a hrabala sa z postele. S otcom sme mali jednoduché pravidlá. Nerobím mu mediálnu hanbu a on sa nestará o mňa a poskytuje svoje tučné bankové konto. Nechcela som toto krehké prímerie narúšať.
„Bolo tam moje meno?" Auto zastavilo na mieste a Lauren mi pomáhal z auta.
„Nie, nikdy netuší kto si." Zarazila som sa na rušnej ulici. Tak prečo potom také divadlo? Na fotke mohol byť ktokoľvek.
„Kde sme? Otcovu firmu som poznala aj jej okolie a cestu. Táto cesta nebola ani podobná a necítila som vôňu kávy z malého obchodu len dvanásť metrov od budovy.
„Blake's financy." Čo sme kurva robili vo firme ktorá valcovala môjho otca každým dňom tvrdšie?
„Hovor čo vidíš." Vstúpili sme dovnútra, lebo vzduch sa zmenil a okolo mňa bolo veľmi veľa šumu a ľudí, ktorí chodili príliš rýchlo.
„Ideme k recepcií za ktorou sú neuveriteľne nádherné ženy naozaj nádherné, ako tie dlhonohé, blonďavé... dobrý deň." Pozdravila sa sladko a predstavila som si na jej tvári veľký, široký a falošný úsmev.
„Slečna Fiercová, vitajte."
„Kde mám ísť?" Neobťažovala som sa s pozdravom, chcela som byť doma.
„Styridsiate ôsme poschodie a kolegyňa vás zavedie do kancelárie." Potiahla som Lauren za ruku aby sme sa čo najrýchlejšie dostali od jedovatého tónu údajne nádhernej ženy.
„Ďalšia recepcia s ďalšou bohyňou s dlhými nohami a kopa sklenených kancelárií. Vyzerá to tu naozaj luxusne. A všetci sa na teba pozerajú, nezdá sa mi to, Cora, sledujú ťa tak..."
„Slečna Fiercová, vitajte, už vás očakávajú nasledujte ma." Ďalší prehnane sladký hlas. Lauren vykročila a žena si hneď odkašľala.
„Je mi ľúto ale vaša priateľka musí ostať, môže počkať v oddychovej miestnosti a dať si kávu." Lauren si odfrkla a podala mi vreckovú palicu. Nebola to vrecková palica, to bolo len naše označenie. Bola to slepecka tyč, ktorá sa roztiahla stlačením gombíka. Lauren mi ju podala do ruky.
„Fajn, poďme." Lauren zašepkala, za stačí prezvoniť a nájde ma.
„Prepáčte nevedela som..." Mávla som rukou, nestala som o jej ospravedlňujúci a ľútostivý tón.
„Len ma upozornite na prekážky." Počas celej cesty rozprávala o firme a mala som tušenia, že to robí len preto aby som mohla sledovať jej hlas, čo vôbec nebolo potrebné. Upozornila ma že sme tu.
„Kto je dnu?" Nemohla som vstúpiť nepripravená.
„Pán Blake a pán Fierce." Ak by som mala v ústach vodu vyprskla by som ju. Čo sa kurva dialo? Upokojila som svoje srdce a vystrela ramená. Počula som ako sa dvere otvorili a žena ma informovala, že môžem vstúpiť. Zakrúžila som palicou a našťastie ma nečakali žiadne schody. Vstúpila som do ticha a dvere za mnou sa zatvorili.
„Drahá..." Otec sa ponáhľal ku mne podľa jeho rýchlych krokov ale jeho tón bol chladný.
„Neobťažuj sa." Zastavila som ho blízko mňa. Nechcela som aby sa ma dotkol. Počula som v miestnosti ďalší dych.
„Pán Blake, mali by ste byť ústretovejší voči postihnutým, zakázali mi prísť sem s mojou spoločníčkou." Nastalo mŕtvolne ticho. Na môj čuch zaútočila otcova vôňa a ešte jedna. Silná, ťažká, mužná. Necítila som na nikom príťažlivejšiu vôňu, teda..nie. Nemohol to byť on. Cítila som ako mi z tváre klesá krv. Ako sa volal Blake krstným menom....no tak, otec ho preklína dosť často...je to...
„Leonard." Môj vlastný hlas preťal ťažké a napäté ticho. Počula som ako vykročil a zastavil až predo mnou. Milovala som problémy až kým sa nestali takto obrovskými.