Blind heat

6.

Otec ma prekvapil po príchode domov jeho prítomnosťou. Bolo poludnie a bolo nanajvýš nezvyčajné, že som počula jeho ťažké kroky v dome. Vzdychla som si a odrazu má premohla únava. Bolo vzrušujúce dostať sa s otcom do hádky a neexistoval lepší pocit ako vyhrať nad ním ale niekedy som sa cítila prázdna, akoby to nemalo význam. Bolo bezvýznamné hádať sa s otcom a dokazovať mu fakty a pravdu, nikdy to neprijal, nikdy sa neospravedlnil. Jedine čo urobil tak sa stiahol a prestal komunikovať a to bolo niekedy horšie ako samotná hádka. Bola som unavená z nášho večného bojovania a jeho potreby ma ovládať. Bolo to stále dookola to isté. On mi dokazoval akú má nado mnou moc a ja som mu ukazovala, že som jeho dcéra s podobnými maniermi. Rozdiel medzi nami bol,že som vedela, kedy zavrieť ústa a ospravedlniť sa. Nemala som vždy pravdu a dokázala som si to priznať, môj otec nie.
Lauren mlčala ale cítila som z nej napätie. Vedela som ako nerada sa stáva svedkom našich hádok.
Zvyčajne som do toho šla po hlave a dokonca s chorou radosťou a adrenalínom ale nie dnes. Dnes bolo niečo inak. Možno na mňa konečne doľahlo sklamanie, ktoré mi otec uštedril v jeho kancelárii a tiež poníženie. Bavil sa s ním o mne a predo mnou ako o kuse mäsa. Cítila som sa len ako prostriedok k dosiahnutiu jeho cieľov. Vždy sme s mamou boli len jeho figúrky ale nikdy som to necítila tak bolestne ako dnes.
„Prídem ochvilu hore." Lauren musela byť potešená, keď som ju uistila, že ju nebudem potrebovať a zvládnem to sama. Občas som sa pre ňu cítila hrozne, zatiahla som ju do našich rodinných problémov akoby ona nemala vlastne.
Nebolo ťažké sledovať otcov rozčúlený hlad a nájsť oboch rodičov v obývačke.
„Pozrime kto sa uracil prísť domov!" Vyhŕkol otec s hnevom a počula som ako tleskol dlaňami.
„Čudujem sa, že ťa neoblbol dosť na to aby si sa chcela k nemu okamžite presťahovať!" Oprela som sa o najbližšie kreslo a len počúvala. Otec uprednostňoval už odjakživa monológ pred dialógom.
„Takto nás zosmiešňiť." Matka si odfrkla.
„Ponížila si ma pred ním, čo si myslíš, že si? Takto sme ťa nevychovali."
„Áno, neučili sme ťa takým spôsobom. Skočiť do postele mužovi vo veku tvojho otca..." Ďalšie jej odfrknutie. Ak by držala hubu, tak by som si len vypočula toto dojemné dohovaranie a obviňovanie a vrátila sa do svojej izby ale táto žena...táto žena vie ako mi dvihnúť mandle. Alebo som po rokoch len bola alergická na jej hlas a hlúpe súhlasenie s otcom. Nikdy sa ma nezastala, nikdy sa nepovažila protirečiť otcovi. A to ma nasralo.
„A čomu ste ma učili? Ako ste ma vychovali? Nie je to tak, že som sa vychovala sama?" Matka mala celé moje detstvo naozaj veľa práce s upravovanim jej potehotenskeho tela a starnúcej tváre a ďalších iných sračiek, ktoré absolvovala s jej priateľkami. A otec, ten sa odjakživa netajil tým, že o dieťa sa má starať žena a on sa budem venovať firme a makať od nevidím do nevidím aj keď už má posratu kopu peňazí.
„Dávaj si pozor na ústa! Vždy si bola taká hlúpa? Rozmýšľala si vôbec nad tým čo robíš? Zviesť starého chlapa..." Nahnevane vydýchol. Páni. Toto ignorovanie mojich slov mi chýbalo. Prakticky bolo fuk čo poviem, ani jeden z nich sa nezamysli nad tým, či to je alebo nie je pravda, majú svoje teórie a aj keď moje slová počujú nesnažia sa rozumieť. A to bolo asi fajn, lebo títo dvaja mi už nedokázali ublížiť a postarali sa o to aby to nešlo len tak ľahko hocikomu. Vyformovali ma do tejto podoby, oni a zopár im podobným sa postarali o to aby som bola kurva zaujímavým človekom. Tiež mi celý život dávali príklad akým rodičom sa nikdy nesmiem stať. Po dlhom tichu ma to naozaj prestalo baviť.
„Ešte niečo mi chcete povedať? Lebo ak sa na mňa len hrozivo a naštvane pozeráte, tak je to zbytočne, nevidím ak ste zabudli." Bolo to odo mňa sebecké a egoisticke vždy im pripomínať moju slepotu a bola to istým spôsobom hra na city. Ale bola som asi zlá osoba, keď som si to užívala, keď som si vravela, že za tie roky ignorovania si to zaslúžia, dúfam, že v ich prázdnych hrudiach sa niečo pohne, pocit viny za ich neprítomnosť celé tie roky. Nemohla som si pomôcť, chcela som aby sa cítili aspoň z maličkej časti tak zle ako ja, keď som ich potrebovala. Len...chcela som otočiť naše strany. Ale aj keď som si to nechcela priznať, nikdy to neotočím, možno ich pichne svedomie ale potom na to aj tak zabudnú a stále to budem ja, ktorá prichádza o ich lásku a pozornosť. Ja ich potrebujem ale oni mňa nie a to sa výčitkami nezmení.
„Prečo si to urobila? Prečo on?" Spýtal sa otec po chvíli miernejším tónom. Odrazila som sa od gauča a zastonala som. Ak by sme žili v jednej dimenzii, tak by nemusel klásť takto banálne otázky.
„Nevedela som kto to je, dobre? A prečo? Nudím sa!" Bolo toho viac ale ich moje myšlienky vôbec nezaujímali, tak som nevidela dôvod sa im Zverovať.
„Tak prečo si nenájdeš nejaké hobby?" Matka ma týmto jej kretenizmom dostala.
„Aké? Môžeme debatovať o tom čo by som mohla vo voľnom čase robiť. Môžem robiť umenie...teda, počkajte, maľovanie ide bez zraku ťažko, rovnako aj písanie a tiež aj hranie na nástroje. Okrem toho chcelo by veľa úsilia naučiť sa hrať bez zraku a určite vám nejedná opatrovateľka povedala, že žiadne hudobné nadanie nemám. Čo ďalej...môžem chodiť na párty...vlastne je to tiež na hovno ak by som nemusela donútiť Lauren aby ma po celý čas držala pod rukou. Mohla by som ísť na vysokú ale robiť to slepá by nešlo. Máte iné návrhy? Čo môže vo voľnom čase robiť slepec?" Neznášala som tento svoj negativizmus, ktorý som obliekala za realizmus ale nevedela som s tým prestať.
„Stačí hľadať spôsoby a nie dôvody." Neveselo som sa zasmiala. Páni. To bolo to najmúdrejšie čo som ho za istú dobu počula povedať. Chcela som pokračovať v Tom, že jeden spôsobom som si našla a zdá sa, že sa im nepáči ale otec pokračoval v rozprávaní. „Nemám na toto čas, choď sa obliecť, ideme na večeru s dôležitým mužom, ktorý uvažuje nad spoluprácou s našou firmou. Bude to veľká vec, ak to klapne." A takto dámy a páni, takto sa to robí v našej rodine.