For tonight

1.

Nedokázala dať emócie, ktoré prežívala do slov. Martin sa s ňou po takmer piatich rokov vzťahu rozišiel bez jediného predchádzajúceho náznaku. Nedostala zo seba ani jedno slovo. Slzy jej po tvári stekali čoraz viac. Neutíšil ju, nepohladil ju. V jeho správaní sa objavil náhly chlad. Zodvihla sa z jej obľúbeného žltého kresla v jeho obývačke a vybrala sa k vstupným dverám. Vyšla z nich tak rýchlo, ako jej to len nohy dovoľovali. Uplakaná bežala dlhou chodbou smerom k výťahu. Neotáčala sa. Vedela, že ju nebude chcieť zastaviť. Ešte nikdy ho nevidela tak chladného. Pri čakaní na výťah sa snažila upraviť svoju zaslzenú tvár. Nevyzerala veľmi reprezentatívne. Vreckovka, ktorou si utierala slzy bola v momente premočená a ona sa rozhodla nechať to tak. Nech vyzerá ako vyzerá. Ešte vo výťahu si objednala taxík. Naozaj nemala chuť tlačiť sa teraz niekde v hromadnej doprave.
Nastúpila do hnedého auta, ktoré bolo označené známou taxislužbou. Oceňovala, že sa na ňu starší pán za volantom veľmi nepozeral a najpodstatnejšie, nič sa jej nepýtal. Cesta jej ubehla nezvyčajne rýchlo. V hlave stále rozmýšľala nad dôvodom. Povedal jej, že už na ňu nebude mať čas pri novej pozícii v práci, ale ona tomu neverila. To, čo jej povedal, bolo pre ňu nedostatočné. Martin bol vždy nesmierne pracovitý, svojím spôsobom to bol workoholik, ale vždy si na ňu vedel nájsť čas.
Od skončenia vysokej školy pracoval v banke. Tam sa aj spoznali. Vtedy pracoval za okienkom, ona sa prišla sťažovať na neprimerane vysoké poplatky za vedenie účtu. Išla z neho rozvaha, zodpovednosť a múdrosť. Už vtedy si o ňom myslela, že za okienko nepatrí. Vypracoval sa až na pozíciu vedúceho pobočky. Pozíciu, ktorá ich údajne stála ich vzťah.
Klára mala pred tým jeden vzťah ešte počas vysokej školy. Akonáhle však spoznala Martina, vedela, že Max nie je vôbec priateľ, akého chce. Martin bol jeho presným opakom. Venoval jej aj popri práci veľa pozornosti, nosil jej kvety nielen na sviatky. Pamätal si všetko, čo mu hovorila. Zaujímalo ho dokonca aj to, aký film pozerala pred spaním.
V hlave sa jej prehrávali všetky krásne spomienky, ktoré s ním mala. Nechcela si priznať, že sa to skončilo. Stále ho milovala.

Ráno bolo pre ňu ťažké. Oči mala opuchnuté z noci plnej plaču. Keď sa zbadala v zrkadle, zľakla sa samej seba. Počas raňajok si prikladala kocky ľadu pod oči, aby sa jej aspoň o niečo zmenšoval opuch. Kávu nestíham. Pomyslela si. Dnes sa nestihla nalíčiť ako zvyčajne, dala si len korektor, jemne upravila obočie a pery pretrela krvavým rúžom. Pred odchodom sa ešte raz pozrela do zrkadla. Prstom si zotierala rúž z pier, aby vyzeral menej intenzívne. Dnes nechcem pútať pozornosť. Vyšla z paneláku a ponáhľala sa smerom do práce. Zvykla chodiť pešo, jej práca bola len jeden kilometer vzdialená od jej bytu. Cestou si zobrala capuccino v jej obľúbenej kaviarni. Pripravoval jej ho niekto nový. Keďže tam chodila pomerne často, vedela, že tento muž tam určite začal pracovať len nedávno. Trvalo mu to príšerne dlho a dúfala, že aspoň na tej káve nič nepokazí.
"Vďaka." Usmiala sa neúprimne, podala mu peniaze a vzala si svoju kávu.
Pokračovala vo svojej rýchlej chôdzi (tak rýchlej, ako jej to dovoľovali opätky) a odpila si z kávy. Zastavila a hneď prvý glg vypľula na zem. No a čo, že ju videl každý naokolo. Neznášala škoricu na capuccine. Pohár ihneď zahodila do blízkeho koša a prepadla ju znovu akási tieseň. Zo všetkých síl sa snažila vyzerať, akoby sa nič nedialo a už pri naozaj nevydarenej maličkosti, ako je škorica na káve, sa jej tlačili znovu slzy do očí. Do ruky zobrala telefón a zavolala šéfke.
"Môžem dnes robiť z domu? Necítim sa najlepšie." Prosebne sa jej opýtala hneď po pozdrave.
"Klárka, dnes môžeš, ale zajtra musíš prísť do roboty. Mám veľa práce, tak pa." Odvetila je tajomne.
Čo sa to dopekla deje?! Prečo mi nepovedala nič viac a zrušila ma skôr, ako som sa vôbec stihla niečo opýtať?! A má veľa práce tak skoro ráno? Ona nikdy ráno nepracuje!
Klára sa otočila na opätku a vybrala sa domov. Zastavila sa znovu v jej obľúbenej kaviarni.
"Prosím ešte raz capuccino, ale bez škorice. Nikdy mi naň nedávajte škoricu." Povedala dôrazne novému zamestnancovi. Mala pocit, že sa jej bál, ruky sa mu triasli ako držal pohár s kávou.
Vrátila sa do bytu a rozhodla sa, že si najprv trochu uprace. Pri práci potrebovala mať poriadok. Zapla notebook a ako prvé otvorila e-maily. Bolo ich tam snáď 100. Hotová spúšť. Zabezpečovala chod kancelárie a odrazu sa všetko menilo. Každý jej zaužívaný krok sa menil. Nechápala, čo sa deje a znovu ju prepadol skľučujúci pocit. Zľakla sa, že ju chcú z firmy vyhodiť. V inštrukciách mala, že sa všetky nové pokyny musí naučiť do zajtra. Veď to nemohla stihnúť. Tak, a môže sa táto tragédia začať.