For tonight

41.

Daniel nedokázal pochopiť, ako mu život v Taliansku s Klárou mohol prísť tak prirodzený. Dni ich spoločného trávenia času plynuli tak rýchlo, že sa nestíhal za nimi ani obzrieť.

"Poď už!" Kričala na neho z chodby. 

"Idem, idem." Zobral svoju cestovnú tašku a spoločne nastúpili do jeho prenajatého auta. Čakal ich spoločný Silvester strávený v Ríme a obidvaja sa nevedeli dočkať. Samozrejme, Klára o niečo viac, keďže nikdy predtým v centre Ríma nebola. 

Celú cestu sa prerozprávali a Daniel občas zanadával na talianskych šoférov. Klára to už vedela dostatočne dobre ignorovať, pretože to isté robil aj v Bratislave, kde sa minimálne aspoň dopravné značky dodržiavali o niečo viac.

"Sme tu." Odomkol ich byt, ktorý zarezervoval.

"Čo sa to s tebou deje? Prečo nespíme v päťhviezdičkovom hoteli?" Smiala sa.

"Prekáža ti to?" Nadvihol obočie.

"Práve naopak." Objala ho okolo pása.

Byt bol zariadený minimalisticky v kombinácii bielej farby s medenými detailmi. 

"Keby vilu zariaďujem výlučne podľa mojich predstáv, vyzerala by nejak takto." Prezradil jej. 

"Mrzí ma, že tvoj otec ťa nepočúva viac." Povedala mu úprimne.

"Nechajme to tak, nekazme si ním tieto pekné chvíle." V jeho tvári videla, že ho vzťah s jeho otcom skutočne trápi. Vždy sa to snažil zamaskovať za jeho neoblomnosť alebo hnev, avšak keď konečne zbúral časť toho obrovského opevnenia okolo jeho citov spoznala, že v skutočnosti je Daniel naozaj citlivým človekom.

"Nemal by si sa takto cítiť. Zaslúžiš si byť ľúbený za to, aký si." Povedala mu a pohladkala ho po líci.

Jeho oči sa pootvorili o niečo viac. "Nikdy mi nikto nič tak pekné nepovedal." Hlavu sklopil k zemi a z jeho očí sa predierali slzy od dojatia. 

Snažil sa ich zatlačiť naspäť početným žmurkaním, no ona si ich všimla aj tak. Pousmiala sa, ale nič nepovedala.

Prechádzali sa už takmer januárovým Rímom, držali sa za ruky a ona obdivovala, akého perfektného sprievodcu má po svojom boku. Okolo nich prechádzali partie mužov v oblekoch a žien vyobliekaných v trblietavých šatách. Hlasná vrava a smiech sa niesol každou, aj tou najmenšou uličkou. 

Cez ohňostroje nedokázali počuť zvuk štrngnutia ich pohárov s proseccom. 

"Na nás láska." Pošepkal jej do ucha. Mala chuť pustiť pohár na zem a vrhnúť sa na jeho pery. Nikdy necítila lásku viac, ako v ten moment.

Zobúdzali sa nahí v objatí, zakrytí len bielymi perinami. Každé ráno sa k sebe túlili viac, pretože obidvaja vedeli, že onedlho už budú bez seba. Tešila sa na spoznávanie Ríma, no ani spoznávanie jeho v útrobách nádherného bytu nebolo celkom na zahodenie. Koniec koncov, nebola z ich krátkych prechádzok vôbec prekvapená. Túžili jeden po druhom tak veľmi, že ich blízkosť bola vzácnejšia než akokoľvek úchvatné mesto, v ktorom práve boli. 

Sľúbila si, že pri ich rozlúčení nebude plakať. Vydrž to aspoň do lietadla! Hovorila si celou cestou na letisko. Nevydržala to a v aute jej pár sĺz vyšlo. Hlavou bola otočená smerom k oknu a ďakovala, že kvôli tme to nemôže na nej vidieť. Sama pred sebou si prišla patetická. Chcelo sa jej plakať ako malému dieťaťu. Nechcela si pripustiť to, že znovu bude bez neho. 

"Onedlho sa uvidíme." Hladkal ju po tvári, keď v letiskovej hale začali hlásiť číslo jej lietadla. Ľudia sa rútili k bráne a ona vedela, že nastúpi posledná. Nenechala by si ujsť ani jedinú ďalšiu chvíľu s ním. 

"Sľubuješ?" Pýtala sa ho so slzami v očiach. 

"Sľubujem láska." Silno ju pobozkal. 

Nedal na sebe poznať, že mu bude chýbať viac, ako ktokoľvek iný, veď roky žil skrývaním svojich vlastných emócií. Vrátil sa do svojho prenajatého domu a ešte viac preklínal svojho otca za to, že ho sem poslal. Klára bola pre neho tak veľmi dôležitá, že chcel splniť každé jej prianie, a nie nezmyselné priania jeho chladného otca.

Boli bez seba zatiaľ len jeden deň a Daniel jej napísal: Klamal by som, ak by som povedal, že na teba celý deň nemyslím.

Klára ani len netušila, ako romantický Daniel dokáže byť. Sediac na gauči v svojom byte, zakrytá obľúbenou obláčikovou dekou, odpisovala na jeho správy: Aj ja na teba myslím celý deň. 

Ani na jej odpovedi nebola štipka klamstva. Myslela na neho keď sa zobudila, keď si robila kávu, keď varila obed, keď pozerala film...skrátka, myslela na neho po celý ten čas, ako sa rozlúčili.

Cez okno sa pozerala na hviezdnu oblohu a snažila sa upokojiť predstavou, že ju vidia rovnakú, aj keď z iných častí sveta.

Daniel na terase sledoval rozbúrené more a spomínal na to, čo mu vravela. Na veľa vecí medzi nebom a zemou neveril, no nemal ani len jedinú pochybnosť o tom, že búrka na mori je kvôli nej. Sám na sebe sa nahlas krátko zasmial. Prichádzam o rozum.

Klára sa po vianočnej pauze vrátila znovu naspäť do roboty. S Danielom od jej návratu boli v každodennom kontakte, a to jediné jej pomáhalo prekonať fakt, že nemôžu byť spolu. 

"Kuriér, nechal som vám balík na vrátnici." Ozval sa z telefónu v kancelárii mrzutý uponáhľaný hlas. 

Klára so zvedavosťou ihneď kráčala ku vrátnici. Vždy preberala iba jeho balíky, takže to mohlo znamenať jediné. Niečo jej poslal. 

Alebo odteraz preberala balíky jeho otca?

Nohami prepletala tak rýchlo, až sa takmer potkla. Vrátnik jej podával obrovský, no tenký balík. Uháňala naspäť do kancelárie a cestou si všimla, že bol odoslaný z Talianska. Bol od neho. 

Rozbalila ho tak rýchlo, ako len vedela. 

Nedokázala byť viac prekvapená. Pozerala sa na veľký obraz mora a zapadajúceho slnka nad ním. Pri obraze bol priložený odkaz, nech ho zavesí nad jeho stôl. Vedela, že sám by si do svojej kancelárie nikdy nič tak gýčové nedal a musela sa nad tým zasmiať. Zavesila ho namiesto jeho obľúbeného kubistického obrazu, ktorý počas niekoľkých pravidelných telefonátoch každodenne obzeral. Ona sa zase pravidelne zamýšľala, čo na ňom vidí.

Chystala sa zliezť z jeho stoličky, keď si na červeno-oranžovej oblohe na obraze všimla okolo slnka jemný, biely, tenkým štetcom urobený nápis. Takmer sa jej podlomili kolená a ona sa ledva prichytila steny.

Milujem ťa Klára.

Ahojte :) Ďakujem, že už sme prekročili hranicu 2k prečítaní a verím, že sa vám príbeh páči :) Budem rada, keď vaše pocity napíšete do komentárov :)