For tonight

19.

Presne o jednej dorazili do ambulancie doktorky Beňovej. Kým prebiehala jej zdravotná prehliadka, čakal ju von. Akonáhle vyšla z dverí, jeho telo sa vystrelo a podišiel k otvoreným dverám.

"Všetko v poriadku?" Usmial sa na doktorku Beňovú.

Tá Kláre počas vyšetrenia vysvetlila, že s Danielom sa poznajú od základnej školy. Vedela, že on sám bol tak trošku hypochonder a tak chápala, že chcel, aby Klára išla na vyšetrenie. Povedala jej však, že je prvá žena, s ktorou tam prišiel. Ihneď sa pýtala, či spolu chodia. Klára jej vysvetlila, že Daniel je jej šéfom, nie priateľom. Doktorka Beňová s úsmevom na tvári krútila hlavou do strán. "V tom bude niečo iné." Zasmiala sa.

"Áno Daniel, všetko v poriadku. Nemusíš sa strachovať o svoju priateľku." Usmiala sa na neho  doktorka Beňová a v jej hlase bolo počuť podpichovanie. Klára nechápala, prečo ju nazvala priateľkou, keď jej pred tým jasne vysvetlila, že žiadny iný než pracovný vzťah medzi nimi nie je. 

Daniel doktorke Beňovej opätoval úsmev. "Vďaka Alica." Chytil Kláru okolo pása a vyviedol ju z ambulancie.

"Prečo ste jej nič nepovedali?" Samozrejme narážala na jej oslovenie.

"A čo som mal povedať?" Hral sa na hlúpeho.

"Že spolu nechodíme predsa."

"Jeden človek navyše, čo si to bude myslieť. Na tom už nezáleží." Usmial sa pokojne.

"Ale tento krát sa neráta do našej dohody piatich predstieraní. Ani ten, keď ste to predstierali pred pánom Helifarikosom." Trvala na svojom.

Zasmial sa. "V poriadku."

Čím dlhšie bol s ňou mimo kancelárie, tým uvoľnenejší bol. Navyše, neoznámila mu, že chce odísť z práce po tom, ako jej dal na výber, že buď dá výpoveď, alebo bude s ním cestovať, čo do značnej miery spôsobilo jeho pokojnosť a uvoľnenosť. Nechcelo sa mu vrátiť sa naspäť do kancelárie. Nemal žiadne skúsenosti so šéfovaním a k tomu, nemal v obľube veľa ľudí na pracovisku. Najradšej na všetkom pracoval sám. 

Naschvál si zívol. "Potrebujem kávu. Poďme si sadnúť tam." Povedal jej, keď stáli na ulici pred ambulanciou a prstom ukázal na kaviareň oproti.

"Asi si začnem o vás myslieť, že ste lenivý, keď sa takto vyhýbate práci." Podpichovala ho.

"Kto povedal, že nebudeme pracovať tam?" Nadvihol jedno obočie a usmial sa na ňu. Vykročil smerom cez cestu a pred vstupom do kaviarne jej podržal dvere, aby vošla prvá. Bola to útulná kaviareň, v ktorej ešte nikdy nebola. Nebolo tam veľa stolov a obsadený bol len jeden, pri ktorom sedel starší pán s klobúkom, čítajúci si noviny.

"Som rád, že ste nakoniec pristúpili na to lekárske ošetrenie." Povedal jej úprimne, keď sa posadili. "Je pre mňa dôležité, aby ste boli v poriadku." Pokračoval.

Prikývla a viac sa nepýtala. Po zvyšok času sa venovali obidvaja práci, presne ako povedal.

"Už môžete ísť domov." Povedal jej, keď vychádzali z kaviarne.

"Ale ešte je len pol štvrtej." Namietala.

"Oddýchnite si, načerpajte energiu na piatok." Usmial sa na ňu. V piatok sa konala ich pracovná cesta do Prahy. Nemala bežať maratón, že by musela oddychovať, aby na to načerpala silu, tak nechápala, prečo ju už posiela domov.

"Ešte je len streda." Vzpierala sa mu, pretože domov sa jej ísť nechcelo. Nechcelo sa jej tráviť čas osamote v jej malom byte. Zvykla si na jeho prítomnosť. Zvykla si na to, že boli stále spolu. Aj cez tú jeho náladovosť, bol dobrým spoločníkom.

"Tá farma, na ktorú máme zajtra ísť. Môžeme tam ísť dnes, ak ešte nechcete ísť domov." Rozprával o vidieckom sídle neďaleko mesta, v ktorom ich firma zariaďovala priestory slúžiace na ubytovanie hostí. Keďže ich pobočka bola hlavná, nezariaďovali a nenavrhovali podobné priestory často. Ich pobočka bola hlavne o vybavovaní dodávateľov poťahov a látok rôzneho dizajnu, materiálov na opracovanie a výrobu nábytku na mieru. Tak isto dohadovali kontrakty na dizajn priestorov, avšak ich samotné zariaďovanie spravidla robili iné pobočky. Hoffmanova firma ich mala niekoľko po strednej Európe. Aj v Bratislave boli dve, pričom dizajn a zariaďovanie priestorov robila spravidla práve tá druhá. Pobočka v Aténach bola jedna z tých najnovších. Čudovala sa, že ju tam spravili, pretože sám pán Hoffman, Danielov otec, tvrdil, že sa zameriavajú len na strednú Európu.

"Môžeme." Bola rada, že jej to navrhol.

Cesta na farmu trvala asi pol hodiny. Rozpršalo sa, takže asi 1 kilometer po nespevnenej ceste dostatočne poznačil Danielove auto. Ihneď ako vystúpil, rozčuľoval sa, že ho má celé od blata. Utekali pod striešku konských stajní. Všimla si, že aj na nohaviciach mal kúsky blata. Keď videl, ako sa pozerá na jeho nohy, pozrel sa aj on.

"Dopekla." Vyšlo z neho zúfalo. Už ani nekričal, zrejme ani on sám sa nevládal na všetko ustavične hnevať. Zasmiala sa, pretože ho nikdy nevidela tak zúfalého, ako bol teraz.

"Čo vám je smiešne?"

"Nič. Je celkom rozkošné, ako vás dokáže rozhodiť jedno blato." Smiala sa ďalej. Pokrútil hlavou na znak nesúhlasu, no na jeho tvári sa zjavil nepatrný úsmev.

Na farme nebol nikto okrem nich. Skontrolovali, či ide všetko podľa plánov a medzičasom prestalo pršať.

"Môžeme ísť domov." Zahlásil, keď skontroloval poslednú vec zo svojho zoznamu.

Klára si sadla na gauč vo svojom byte. Zavrela oči, no pokoj jej rušil hluk hádajúcich sa susedov z vrchu. Nerozumela, prečo sú ľudia stále takí zlostní. Ona bola krátko po rozchode a napriek tomu si uvedomovala, koľko krásnych vecí existuje na tomto svete. Prečo si to nevedeli uvedomiť aj oni? Chytila do ruky ovládač od televízora a hlasitosť nastavila tak vysoko, aby ich nepočula.

Ahojte! Táto časť bola taká oddychová. Ešte si už užite, pretože onedlho sa príbeh bude trochu zamotávať a ako v Kláre, tak verím aj vo vás, sa budú rýchlo striedať pocity radosti a sklamania. Ďalšia časť ako obvykle, vo štvrtok :)