For tonight

4.

Ráno prišla o hodinu skôr, presne ako si to želal. V kancelárii ešte nikto nebol, bolo tam úplné ticho. Prešla ďalej do jeho, teda do ich spoločnej kancelárie a ani on tam ešte nebol. Slnečné lúče práve vychádzajúceho slnka dopadali priamo na jeho stôl. Rozhodla sa sadnúť si na jeho stoličku a vyskúšať si, aké to je, sedieť za stolom, kde sedáva šéf. Jeho hnedá kožená stolička bola veľmi príjemná, dokázala by na nej zaspať. Na chvíľu zatvorila oči a užívala si pohodlie, slnko a ticho.
"Kde to sedíte?" Vytrhol ju z ticha on.
S nevôľou otvorila oči a pozrela sa na neho. Keby jej doprial aspoň chvíľu tejto harmónie, ktorú ešte pred chvíľou zažívala, možno by sa dnes na neho ani nehnevala.
Všimla si, že mal rozstrapatené vlasy a zrýchlený dych. Musel sa sem ponáhľať.
"Postavte sa z môjho miesta a poďte už konečne." Rozčuľoval sa.
"Kľud. Je len ráno." Usmiala sa na neho nabitá pozitívnou energiou zo slnka.
"Nebudem kľudný, keď kvôli vám zmeškáme lietadlo." Odvetil.
"Čože, aké lietadlo?!"
Neodpovedal jej. Potichu nasadli spoločne do taxíku a odviezli sa na súkromné letisko neďaleko za hranicami Slovenska.
"Ako môžeme nestihnúť súkromné lietadlo?" Opýtala sa ho pri spomienke, ako na ňu kričal, že kvôli nej ho nestihnú. Snažila sa zakryť prekvapenie a zároveň nadšenie, že prvý krát bude letieť súkromným lietadlom. Pán Hoffman, jeho otec, ho pri cestovaní využíval. Ona sama mu ho niekedy objednávala, no nikto iný z firmy ním nikdy neletel.
Neodpovedal na jej otázku a vystúpil z auta, keď už stáli pri lietadle.
Sadol si na miesto a dlaňou tľapkal na sedadlo pri ňom.
"Mám si sadnúť k vám? Veď je tu ďalších 5 miest."
"Ideme pracovať." Povedal jej vážne.
"A môžete mi konečne povedať kam to vlastne ideme? Pokiaľ viem, ja sa mám starať o váš program a toto v ňom nebolo."
"Zariadil som si ho sám." Hovoril stručne, ešte stále odmerane a vôbec sa na ňu pritom nepozrel.
Sadla si vedľa neho. Ovanul ju jeho drevitý parfém. Tá vôňa ju omámila. Úplne zabudla, že sa pýtala, kam idú a on jej neodpovedal. Medzitým lietadlo vzlietlo a ona si to vôbec nevšímala. Bola opantaná jeho blízkosťou.
"Dopekla!" Skričal a Kláru myklo. Zacítila vôňu železa a pozrela sa mu na tvár.
Na dolnej pere mu zbadala kvapku krvi. Palcom sa dotkla jeho pier a zvyškom ruky držala jeho dokonale vytesanú sánku. Po chvíli sa mu pozrela do očí. Pozeral sa na ňu upriamene. Slnko mu odrážalo každý odtieň zelenej a modrej v jeho očiach. Boli krásne. Pripomínali jej čisté prírodné jazerá. Nedotknuté ľuďmi, pokojné a od stvorenia nádherné. Boli tak čisté a úprimné, že nedokázala pochopiť, ako ich mohol mať tak zlostný človek, akým bol on. Pri stúpaní lietadla sa jej ruka posunula a na dlani pocítila jeho jemné niekoľko dňové strnisko. 

"Čo to robíte?! Toto nie je vaša starosť! Máte vôbec čisté tie ruky?!" Jeho ruka obopla jej zápästie a po chvíli jej ju odtlačil zo svojej tváre.

"Prosím?! Či ich mám čisté?! Nie nemám ich čisté! Mám na nich vašu krv!" Zvyšovala na neho hlas a chcela sa odopnúť a postaviť, aby si ju mohla umyť.

Zastavil ju znovu silným stiskom jej zápästia.
"Teraz nemôžete vstávať." Ukázal prstom na zasvietený červený symbol zapnutého pásu nad ich hlavami.
Sadla si späť a snažila sa čo najviac otočiť celým telom do uličky, tak, aby na neho nemohla vidieť. Ponížil ju. Čo mi to vôbec napadlo utierať mu krv z pery?!
Sedela tak asi 10 minút, keď konečne zhasol symbol zapnutých pásov. Vstala a išla si umyť ruky. Pozrela sa do zrkadla, v ktorom zočila odraz svojej rozrušenej tváre. Upokoj sa.
Keď vychádzala zo záchodu, hlavu mala stále otočenú smerom dnu, pretože hľadala odpadkový kôš. Zahodila utierku a prudko vyšla von. Narazila do neho, čo zapríčinilo podlomenie jej nôh. Jednou rukou obopol jej spodný chrbát, druhou jej vrchný. Držal ju v pevnom zovretí. Už znovu boli sebe tak blízko, znovu ten pohľad z očí do očí. Nevedela prestať. Nechcela. Ruku mala na jeho silných ramenách a cítila jeho napnuté svaly. Jeho prenikavý pohľad ju spaľoval.

"Prečo stále robíte dáke problémy?" Opýtal sa jej s povzdychom, keď sa vzdialil a ona stála pevne na nohách. Uvedomila si, ako Simone vysvetľovala jej pomyselnú bezpečnú zónu. Už presne vedela, kde tá bezpečná zóna je, a vedela, že už dnes bola dva krát narušená. A to bolo ešte len ráno. 

Tento krát nečakal na odpoveď. "Objednal som vám raňajky, jogurt s granolou a lesným ovocím. A kávu samozrejme." 

Ostala prekvapená. "Vďaka." Povedala odmerane a obidvaja si sadli naspäť. Konečne jej začal vysvetľovať kam letia a čo tam budú robiť.

"Ideme skontrolovať jednu pobočku..."