For tonight

28.

Do izby prešli v úplnej tichosti. Síce bola ešte len jeseň, Klára si nevedela predstaviť, že bude v kancelárii bez Daniela. Že jej život bude pokračovať bez Daniela.

Víno, ktoré doniesol do izby ostalo ležať nepovšimnuté na stole.

"Na ráno som nám objednal čerstvé croissanty." Hovoril jej chladne. Kláre však stále v hlave bežali myšlienky, kam má Daniel odísť. Jej motýliky v bruchu vystriedala nevoľnosť a z pocitu, že ostane bez neho jej ostalo celkom na vracanie. Odišla do kúpeľne, aby celú situáciu predýchala. Z vrecka na nohaviciach si vytiahla vreckovku a utrela si slzu, ktorá jej stiekla z oka.

Vyšla z kúpeľni, aby mu oznámila, že sa chce osprchovať a v sprche sa neubránila úniku ďalších sĺz z jej očí. Prehnala to, nemala mu hovoriť, že si priala, aby ho nikdy nespoznala.

Z kúpeľne vyšla zabalená iba v uteráku. Hneď, ako Daniel zistil, že je hotová, išiel sa osprchovať aj on. Všimla si, že jej na posteli nechal nachystanú jeho bielu košeľu. So spomienkou na to, ako naposledy spala v jeho košeli sa jej na tvári zjavil nepatrný úsmev.

Obidvaja ležali na opačných stranách postele a nevedeli sa dočkať rána. Dúfali, že s novým ránom zabudnú na všetko, čo si v hneve povedali.

Klára bola oblečená ešte stále v Danielovej košeli, keď na dvere zaklopal čašník nesúci ich raňajky. Všimla si, že na členku mal ortézu. Nechcela ho nechať krívať až ku stolu v ich izbe, a tak mu zobrala tácku s ich raňajkami do svojich rúk. Počula Daniela, ako na terase niekomu nadáva cez telefón. Typický on. Raňajky položila na stôl a čakala, kým sa vráti z terasy. Posadil sa pred ňu a pozornosť venoval ťukaniu do kalkulačky na svojom telefóne. Jedlo si vôbec nevšímal. Klára sa rozhodla nevšímať si to a začala jesť sama. Rána mala rada pokojné, nemala chuť sa s ním o niečom znovu doťahovať.

Rozhodla sa, že dnes mu nebude v ničom odporovať. Aj keď ju to možno bude pár krát hnevať, dnes chcela byť poslušná asistentka. Obávala sa, čo všetko by si ešte v hneve mohli povedať.

"Zaplaťte expresné doručenie." Kázal niekomu cez telefón Daniel, ktorý sa ešte stále nedotkol svojich raňajok, zatiaľ čo Klára ich už stihla mať zjedené. "Vysvetlite, že súčasný dodávateľ mal výpadok vo výrobe, ale už je všetko v poriadku. Zariaďte, aby tie veci prišli čo najskôr."

Zatiaľ, čo Daniel telefonoval, Klára si pozerala letáčik Atén, ktorý mali na stole. Pozerala si obrázky kolosálnych antických budov a znovu sa nechávala uniesť nádhernou architektúrou.
"Daniel?" Vyslovila jeho meno, keď si prelistovala celý letáčik. On medzičasom konečne začal jesť. Všimla si, že jej začal venovať pozornosť a od nervozity si vyhŕňala rukávy až k lakťom.
"Chcete ma znovu zbiť?" Smial sa, keď videl, čo robí. Klára sa takisto zasmiala a pozbierala všetku odvahu prehovoriť o tom, o čom chcela.
"Neviem kam na jar odchádzate, a či odchádzate, ale mohli by sme prosím dovtedy mať medzi sebou normálny profesionálny vzťah?" Opýtala sa ho.
"Ak zabudneme na dohodu o vymyslenom vzťahu, tak myslím, že môžeme mať medzi sebou aj profesionálny vzťah." Vyslovil. Oľutovala, že o tom začala hovoriť a najradšej by ubzikla rýchlo ako formula. Nadávala si v hlave a rozmýšľala, čo mu má na to odpovedať.
"Myslím, že Martina už nestretneme. Môžeme to nechať tak." Prehovorila nakoniec. Dúfala, že Martina už naozaj nikdy spolu nestretnú. Nevedela by, ako sa má správať. Cítila by sa pred Martinom celkom trápne.
"V poriadku. Keď to tak chcete vy, ja súhlasím." Hovoril s ňou ako na všetkých jeho obchodných stretnutiach. Vážne a formálne.

Klára si znovu obliekla to isté oblečenie, ktoré mala včera. Ráno si aspoň zbehla do neďalekej drogérie kúpiť makeup, aby sa aspoň trochu skrášlila. Daniel bol dokonale upravený ako vždy a ona sa nechcela pri ňom cítiť ako vrece zemiakov.
Zišli do hotelového lobby, keď Daniel prudko zastal. V tvári mu videla strach, napätie a obavy. Nechápala, čo sa deje. Blížil sa k nim muž približne v ich veku, jeho vlasy boli len o niečo tmavšie ako tie Danielove. Aj keď nebol oblečený v obleku, vyzeral rovnako šarmantne ako Daniel. Prišlo jej to až zvláštne, ako sa podobali.
"Ahoj braček." Usmial sa na Daniela vysoký charizmatický hnedovlasý muž.
Daniel stál ako zamrznutý. Kláre docvaklo, že darček pre jeho synovca, ktorý posielala na adresu v Aténach, bol pre dieťa jeho brata. Daniel však svojho brata nikdy pred ňou nespomenul.
"Ahoj Alex." Prehovoril nakoniec chladným hlasom Daniel a podal svojmu bratovi ruku.
Alexov pohľad následne padol na Kláru, ktorá sa automaticky pozrela na Daniela. V očiach mal zmätok, videla to.
"Teší ma, ja som Klára." Podala Alexovi ruku.
"Čo tu robíš Alex?" Prehovoril rýchlo Daniel.
"Dávno sme sa nevideli, dopočul som sa, že si v Aténach, takže mi napadlo, že by sme sa mohli konečne porozprávať." Videla, ako Daniel zneistel. "Pozývam vás s Klárou ku nám na večeru." Pokračoval Alex.
"Premyslím si to." Odpovedal mu.
"Vieš, kde ma nájdeš." Usmial sa na neho Alex a zmizol tak rýchlo, ako prišiel. Videla, že Daniela stretnutie s jeho bratom značne rozhodilo.
"Chcete sa porozprávať?" Opýtala sa ho milo.

"Nie, nechcem." Odvrkol jej Daniel. Chcela, aby sa jej zdôveril. Chcela poznať jeho trápenia, jeho minulosť. Chcela ho vypočuť a pomôcť mu. Ubližovalo jej, keď ho videla takéhoto.

"Keď budete chcieť, som tu pre vás." Hovorila mu, on však očami stále hypnotizoval vchodové hotelové dvere, cez ktoré jeho brat pred chvíľou odišiel.

Prepáčte mi, že som nepridala časť včera ale až dnes 😏