For tonight

27.

Klára nehybne stála zatiaľ čo Daniel spojil ich pery v jedny. Ten bozk trval len niekoľko sekúnd, no jej telom prešla vlna vibrácií.
Oddialil sa a v tvári mal sebaistý výraz, hovoriaci Podarilo sa mi to! Dokázal som ju umlčať! Klára odignorovala šteklenie spôsobné motýlikmi v bruchu a využila, že pustil jej ruky. Vidiac ten jeho sebavedomý výraz mu ešte raz poriadne vrazila do hrudi, tento krát päsťou.
Nechala ho tam stáť a dramaticky odkráčala do lietadla. Myslí si, že sa bude so mnou zahrávať? Tak sa poďme hrať.
Daniel si sadol na sedadlo oproti nej. Chcel vidieť jej pohľad, ale Klára sa pozerala do okna.
Váhal, či má začať s konverzáciou alebo počkať, kým začne ona. Bol kompletne zmätený. Ešte pred chvíľou nevedela prestať kričať a teraz bola ticho, akoby držala bobríka mlčanlivosti.
"Dnes tú galériu už nestihneme, kvôli vašim scénam." Začal napokon. Ani nevedel prečo na ňu útočil. Taký skrátka bol.
"Aha tak. Tak vás teraz zaujíma, že nestihneme galériu." Konštatovala Klára stále pozerajúc do okna.
"Áno, veď preto sme odleteli dnes, aby sme stihli galériu." Hovoril jej, akoby to mali naplánované niekoľko týždňov, pritom ona sedela v lietadle, ktoré ani nevedela, kam letí. Pri pomyslení na to mala chuť pobúchať si po hlave. Kde som stratila rozum? Prečo som nastúpila do toho lietadla?
"Kam, dopekla, letíme Daniel?!" Konečne sa na neho pozrela.
"Do Atén." Odpovedal jej stručne. Nervózne sa zasmiala a znovu sa pozrela do okna. Ostala dostatočný čas ticho, aby si všetky myšlienky, ktoré jej išli v hlave, mohla dať do slov. Vedela, že nemá veľa času, pretože lietadlo prudko stúpalo a ona chcela využiť čas, kedy musia mať zapnuté pásy, aby sa žiadnym spôsobom nemohol vyhnúť odpovedi.
"Vy si zrejme o sebe myslíte, že môžete robiť čokoľvek sa vám zachce, že môžete mať všetko, čo si zaumienite. Vo vašej hlave toto asi bolo krásne dychberúce prekvapenie, letíme do galérie do Atén. Uvedomte si, že ja nie som žiadna pipka, ktorú toto vaše správanie položí do kolien, som vaša kolegyňa." K bozku sa zatiaľ úmyselne nevyjadrovala.
Daniela jej kruté slová nahnevali. "Nie ste moja kolegyňa, ste môj zamestnanec, podriadená, asistentka." Menoval synonymá, aby jej dal jasne najavo, kto je tu šéf.
Klára ostala prekvapená tým, čo povedal. Aj napriek tomu ju to nezamrzelo. Teraz v sebe niesla toľko hnevu, že jej žiadnymi bolestivými slovami nedokázal ublížiť.
Nevedela však, ako na neho vytiahnuť ten bozk. Čo mu mám povedať?
Svetielko zapnutých pásov nad ich hlavami zhaslo.
"A ten bozk?" pýtala sa ho. "Zahrávate sa s ohňom drahý Daniel." Tento krát zostal prekvapený on. Teraz naozaj nevyzerala ako tá nežná kvetinka, ako vždy.
"Čo s ním? Účel svätí prostriedky." Povedal jej chladne.
"A každá akcia má svoju reakciu." Hovorila mu vážne, no na jej tvári bol akýsi šibalský poloúsmev, ktorý mu hovoril, že by mal byť od teraz pri nej v strehu.

Keď prileteli do Atén, bolo osem hodín. Daniel zavolal taxík do hotela. Tento krát to bol iný hotel, bol ďalej od mora aj od centra. Vedľa hotela sa nachádzal park a zopár kaviarní a reštaurácií. Hotel bol menší a kvôli tomu na ňu pôsobil útulnejším dojmom.
"Nemohli ste to normálne povedať? Mohla som si pobaliť veci." Hovorila mu mierne zúfalo, keď vstúpili do hotela.
"Ale Klárka, veď v tom už máte skúsenosti. Obídete sa aj bez nich." Smial sa a ona mala chuť udrieť ho znovu. Nechcela to však robiť na hotelovej recepcii, a tak mu aspoň stupila na nohu. Zasmial sa znovu. To jej "ublíženie" malo skôr intenzitu pohladkania.
Daniel zobral kartu od ich izby. Keď si Klára všimla, že je len jedna, vypúlila na neho oči.
"Čo je? Veď aj s tým už máme skúsenosti." Zabával sa ďalej. Klára z neho bola tak príšerne naštvaná, že mala chuť explodovať a odletieť odtiaľ rýchlosťou svetla, nie lietadlom, ale rovno raketou, pre istotu niekde do vesmíru, kde by ho už viac nemusela stretnúť.

Tento Danielov plán jej prišiel celkom zákerný. On mal so sebou pobalený malý kufor a ona nemala pri sebe znovu nič iné, ako jej malú kabelku s peňaženkou a kľúčmi od jej bytu v Bratislave.

"Zostaňte tu, za chvíľu sa vrátim." Povedal jej Daniel hneď ako vošli do ich spoločnej izby. Klára so strachom v očiach pozerala na manželskú posteľ. Daniel sa skutočne po chvíli vrátil aj s fľašou bieleho vína. 

"Nemám chuť na víno. Som hladná." Hovorila ešte stále nahnevane.

Spoločne zišli do hotelovej reštaurácie a objednali si jedlo. Daniel na Kláre videl, že očakáva vysvetlenie.

"Potrebujem sa stretnúť s pánom Helifarikosom. Nie som celkom spokojný s tým, v akej kvalite nám dodáva materiály, na ktorých sme sa dohodli." Klára na ňom videla, že to, čo povedal je len časť pravdy. Daniel bol veľmi často záhadný a všímala si, že hlavou mu beží milión myšlienok. Občas sa pri ňom cítila celkom malá. Nedokázala sa dostať do jeho bludného kruhu, ktorý mal v hlave.

V reštaurácii medzičasom stlmili osvetlenie a vytvorili tak viac komornú atmosféru.

"Na koľko sme sem prišli?" Opýtala sa ho.

"To neviem, uvidíme." Hovoril a pri tom mykol plecom.

"Vy ste na mne závislý, že ma ťaháte všade so sebou? Všade, kde nemusím byť?" Klára znovu prešla do útoku.

"Nechodíte všade so mnou, tak tu nerobte znovu scény." Hovoril nepríjemne, začínal byť otrávený tým, ako jej neustále všetko prekážalo. Možno mal naozaj radšej ísť sám.

"Niekedy by som si priala resetovať svoj život, žila by som si vo svojej rozprávke s Martinom, Simona by nikdy neodišla z kancelárie a vás by som nikdy nespoznala."

"Nebojte sa, snáď na jar odídem z vášho života." Odvetil jej. Ublížilo mu to, ale nedal to najavo.

"Čo bude na jari?" Opýtala sa ho a zmocnila sa jej obava, že by naozaj odišiel z jej života.

"To vás predsa nemusí zaujímať. Stačí, že už nebudem s vami, no nie?"

Ahojte :) Ako to aj inak mohlo dopadnúť po prvom bozku medzi Klárou a Danielom.. Ďakujem za všetky prečítania a hviezdičky :)