For tonight

40.

Daniel mal vždy pre Kláru vymyslené niečo špeciálne a inak tomu nebolo ani dnes. Odviezol ju do ich rodinnej vily, ktorá zatiaľ bola vybudovaná v stave holodomu. Steny vo vnútri už boli namaľované prvým bielym náterom, presklená stena s výhľadom na more už rovnako bola hotová. Daniel súril robotníkov, aby ju stihli spraviť, kým tam bude môcť zobrať Kláru.

"Vau." Klára sa nezmohla na viac. Vila mala síce len dve poschodia, ale vyvýšené stropy pôsobili tak veľkolepo, akoby mala aspoň tri poschodia.

Daniel zavrel obrovské vstupné dvere a vo svojom vnútri sa tešil z Klárinej reakcie.

"Ako to dokážeš všetko tak perfektne naplánovať a premyslieť?" Chválila ho, keď ju sprevádzal prázdnymi miestnosťami a vysvetľoval jej, kde čo bude. V rukách držal dosku, na ktorej boli pripevnené papiere s náčrtmi a dizajnmi, ktoré pripravil, a všetko jej podrobne ukazoval.

Posledná zastávka bola pri presklenej stene s výhľadom na more. Daniel zo skrinky v kuchynskej linke vytiahol deku, ktorú tam zaniesol tesne predtým, ako išiel po Kláru na letisko. Rozprestrel ju na lesklú mramorovú podlahu a naznačil Kláre, aby si sadla. Len čo si obidvaja sadli, začuli klopanie na dverách, na čo Daniel zareagoval "Práve včas."

Do miestnosti sa vrátil s krabicou pizze a Kláre sa na tvári zjavil široký úsmev.

"Ako si vedel, že práve toto mi urobí radosť?" Hovorila úprimne.

"Viem o tebe, že nie si človek, ktorý si potrpí na prepychu a luxuse a viem, že oveľa viac si vážiš tieto veci. Deka na zemi, výhľad na more a teplá talianska pizza." Usmial sa a krabicu položil priamo pred nich.

"A teba. Vážim si teba." Dodala Klára. Z ich tvárí nedokázali zmiznúť úsmevy ani vtedy, keď jedli. Akoby všetko na svete zrazu dávalo zmysel a v ich vzájomnej spoločnosti bol život krajším a ľahším.

Klára si vždy myslela, že Martin je vhodný človek do budúcnosti. Bol by dobrým manželom aj otcom. Vždy na ňu myslel, plánoval trávenie ich spoločných chvíľ a vždy ju niečím dokázal potešiť, kdežto s Danielom to od začiatku nebolo ľahké. Nikdy sa to nejavilo ľahké, ale to zaľúbenie, ktoré pri Danielovi každý deň a každou sekundou zažívala, sa nedokázalo vyrovnať ničomu inému.

"Na Silvestra som nám zarezervoval apartmán v Ríme." Povedal jej, keď dojedli pizzu. "A ešte som ti zabudol povedať, že som ti prebookoval letenku až na 3.1." Previnenie v jeho tvári jej prišlo zábavné. So smiechom nad ním pokrútila hlavou a silno ho pobozkala. Z jej bozku kričalo Milujem ťa najviac na svete!

Ležali nahí vzájomne schúlení v posteli a Kláre padol pohľad na jej malý kufor. Uvedomila si, že si nezabalila so sebou veci na toľko dní, koľko tu vďaka Danielovi s ním ostane.

"Zase mi budú chýbať veci." Buchla ho po hrudi.

"Niečo kúpime," uchopil jej ruku a nechal si ju položenú na hrudníku, "ako vždy." Po dodatku ako vždy sa obidvaja úprimne zasmiali. Po chvíli pozerania sa na jej kufor sa jej však náhle zmocnil starý, dobre známy pocit úzkosti z toho, že bude musieť odísť a ktovie ako dlho ho neuvidí. Najradšej by ostala s ním a nevrátila sa do kancelárie. Predstavovala si každý deň strávený bez jeho prítomnosti pozeraním sa na jeho prázdnu stoličku. Preklínala sa, že jej zrak padol na ten poondiaty kufor.

"Daj ho preč!" Vykríkla z ničoho nič.

"Čože?" Smial sa Daniel.

"Daj ten kufor preč!" Nástojila Klára.

"Prečo?" Pýtal sa ďalej, ešte stále so smiechom v hlase.

"Odmietam si kaziť tieto pekné chvíle pozeraním sa naň." Vyslovila.

"Nerozumiem." Daniel sa nepohol z postele.

"Nemusíš všetkému rozumieť. Daj ho preč." Vytláčala ho z postele, no jeho svalnatým telom jej slabá sila v rukách vôbec nepohla. Daniel sa nakoniec s neochotou postavil, kufor odniesol do obývačky a vrátil sa naspäť za ňou.

"Daj ho do skrine." Rozkazovala mu ďalej.

Nechcel sa jej už pýtať viac otázok ani odporovať jej, tak urobil, čo od neho žiadala.

"Na toto si nezvykaj zlato, ešte stále som tvoj šéf." Povedal jej, keď sa vrátil za ňou do postele.

Jej pozornosti neuniklo to zatiaľ nepovedané slovo, ktoré si myslela, že muž ako on ani nedokáže vysloviť. "Zlato?" Zopakovala ho s úškľabkom.

"No bože! Tak mi to vykĺzlo z úst." Obhajoval sa.

"Vykĺzlo." Doberala si ho.

"Čo na vete "Som tvoj šéf." si nepochopila?" Pýtal sa jej s vážnou tvárou.

"Všetko som pochopila vaše veličenstvo." Doberala si ho naďalej, na čo on zareagoval výberom vhodnejšej taktiky, ako sa mu musela poddať. Daniel ju začal štekliť na bruchu a ona sa so smiechom zvíjala pod jeho dotykmi.

"Dobre zlato, stačí!" Vykríkla a on prestal.

"Tak zlato," na chvíľu sa odmlčal, "predpokladám, že ti to vykĺzlo z úst." V očiach mal víťazný pohľad.

"Predpokladáš veľmi správne." Na ich tvárach boli tie najširšie úsmevy, aké ľudia dokážu mať. Ak by sa chudobe dalo zabrániť láskou, dokázali by nakŕmiť celý svet. Každé miesto, na ktorom spolu boli, bolo rajom na zemi, nech boli kdekoľvek. Dokázali by poprieť význam času, ktorý v ich vzájomnej spoločnosti plynul tak rýchlo, že bolo nemožné, aby minúta mala šesťdesiat sekúnd.

V spálni už bola celkom tma a predpokladali, že mohla byť hlboká noc.

"Nepotrebujem nič iné, ako teba." Zašepkal jej do ucha po hodinách strávených rozprávaním sa.

Od konfliktu v ich rodine sa nedokázal nikomu otvoriť tak, ako jej. Desilo ho to viac než akýkoľvek významný projekt vo firme. Desilo ho to viac, než riadiť firmu pod vedením jeho neustále kritizujúceho ho otca. Už vtedy, keď mu to Klára vyčítala na ich poslednej pracovnej ceste v Aténach, krátko po návšteve jeho brata, vedel, že mala pravdu. Tak veľmi sa tomu stránil, až ho to nakoniec celého premohlo celkom samé. Slová z jeho úst vychádzali ľahko a bez zamyslenia dokázal pomenovať veci tak, ako ich cítil vo svojom vnútri. Ešte stále mu to prišlo strašidelné, že Klára vedela toho o ňom toľko, no ten oslobodzujúci pocit, že sa jej mohol so všetkým zveriť, bol pre neho neskutočne vzácny. Tak veľmi sa bál toho, že z jeho života bude chcieť odísť, keď zistí, že nie je dokonalý.

Ona mu ale každým dňom viac a viac dávala najavo, že si neželá nič iné, ako byť po jeho boku.

Ahojte :) Dúfam, že sa vám dnešná časť páčila a teším sa na vaše reakcie! <3