For tonight

18.

Klára si prvý krát sadla za svoj nový stôl v jeho kancelárii. Našťastie bol v dostatočnej vzdialenosti od neho. V jeho priestrannej kancelárii bol umiestnený hneď pod oknom. Mrzelo ju, že nemá výhľad von, pretože sedela oknu otočená chrbtom, čelom samozrejme k jeho stolu. Výhľad mala teda na celú kanceláriu, vrátane neho. Videla celú ľavú stranu jeho tela, ich stoly neboli otočené rovnakým smerom. Jeho stôl bol otočený smerom k dverám, aby vždy videl, kto prichádza do kancelárie.
Sedeli potichu a obidvaja pracovali. Vytvárala mu harmonogram na zajtrajší deň a bála sa ho čokoľvek opýtať. Ešte stále mal zvraštené čelo z hnevu. Nechápala, prečo sa toľko ustavične rozčuľoval.
Zmierila sa s tým, že jej náplň práce je teraz iná, avšak v jej očiach ju to určite degradovalo. V podstate z manažérky kancelárie sa z nej stala osobná asistentka šéfa.
"Kedy vyrážame k doktorke Beňovej?" Prelomil ich ticho, no nevenoval jej jediný pohľad.
"Nemusíte tam ísť so mnou."
"Ja viem, že nemusím." Usmial sa pohŕdavo. Bola z neho čím ďalej tým viac zmätená. Ako dokáže tak rýchlo meniť nálady?!
"Je dôležité, aby ste boli v poriadku. Na konci týždňa nás čaká ďalšia zahraničná pracovná cesta, takže musíte byť zdravá."
"Prosím? Aká zahraničná pracovná cesta?" Prečo o tom dopekla nič neviem, keď mu mám plánovať program?
Nedokázala zachovať pokoj a svojím myšlienkam umožnila uzrieť svetlo sveta. "Načo ma tu vôbec máte, keď si plánujete program, ako chcete?!" Zvyšovala hlas, na čo sa on rýchlo postavil zo svojej pohodlnej stoličky a prešiel priamo k jej stolu. Už znovu bola na jeho čele viditeľná tá jedna žila, ktorá mu vždy navrela, keď bol rozčúlený. Zmĺkla.
"Ešte raz sa budete so mnou rozprávať takýmto tónom v mojej kancelárii a buďte si istá, že toto miesto už nebude vaše." Jej odvaha vzoprieť sa mu bola náhle preč.

Rozčuľovala ho. Najradšej by ju poslal domov, nech ju nemá ustavične na očiach. Rozmýšľal, že možno nebol najlepší nápad nechať ju pracovať v jeho kancelárii. Najviac ho rozčuľovalo, že jej povedal, že s ňou pôjde na vyšetrenie k doktorke. Bol muž, ktorý vždy dodržal svoje slovo, dnes to nemohlo byť inak. Vždy keď ju videl takú zraniteľnú, aká vedela byť, povedal si v hlave, že už na ňu nebude kričať. Možno to mal raz vysloviť nahlas, aby to naozaj dodržal. Čo mal ale robiť, keď len toto bol účinný spôsob, aby ostala ticho?

Uprene sa jej pozeral do očí, až kým neodvrátila zrak. Nedokázala sa na neho viac pozerať, nedokázala nič povedať. Ani len jedno slovo.

"Zoberte si kabát. Ideme." Povedal odrazu. Ešte nebol čas jej vyšetrenia, takže nerozumela, kam sa tak náhle vybral. Radšej sa však už nič nepýtala. Zobrala si z vešiaku svoj obľúbený hnedý kabát, ktorý nosila už asi tretiu jeseň.

Tento krát sa už pre istotu ani len nepozrela na svojich kolegov a uháňala za ním do výťahu. Premiestnili sa do podzemnej garáže a nasadli do jeho auta.

"Ideme na obed. Poviem vám, kam pôjdeme." Hovoril pokojne a časom sa upokojovala aj ona.

Prešli takmer celým mestom, aby prišli do jeho obľúbenej reštaurácie. Takej, akú si samozrejme ona nemohla dovoliť. Usadili sa a sedeli v tichosti, až kým neprišiel čašník. Objednal si grilovaného lososa s pečenými zemiakmi a ona len dodala, že si želá to isté. Aj keď už navonok bola pokojná, vnútri bola stále nervózna a nedokázala sa sústrediť ani len na výber jedla z jedálneho lístku. Samozrejme, znepokojovali ju aj tie ceny uvedené pri každom jedle.

Pozerala sa na neho a čakala, kým začne rozprávať. Ešte neprešiel ani týždeň, ako sa poznali. No ten týždeň bol tak vyčerpávajúci, že aj napriek tomu, čo ju k nemu ťahalo, nevedela, či znesie viac. Tá jeho záhadnosť ju priťahovala a vzrušovala, no zároveň niekedy až príliš vyčerpávala. Rovnako ako jeho zmeny nálad. Nikdy nestretla komplikovanejšieho a uzavretejšieho človeka, než bol on.

"Na začiatok. Budeme veľa cestovať. Viem, že doteraz ste necestovali, takže ak vám to prekáža, budeme sa musieť rozlúčiť." Povedal vážne. Z pracovného obedu rovno k výpovedi?

Ostala ticho, takže pokračoval. "Budeme častejšie chodiť do Atén. Vyzerá to tak, že môj otec má určité plány, ktoré musím zrealizovať ja. Kto iný, ako ja." Dodal a na chvíľu sa odmlčal. V jeho tvári zočila utrápenosť.

"V piatok potrebujem ísť do Prahy, takže preto som vám to oznámil len tak medzi rečou. Nie je to ďaleko." Hovoril, ako keby nevedela, kde je Praha. Presne tu niekde skončila jeho hranica toho, čo jej chce prezradiť, a čo znovu ostane pod rúškom jeho tajomna. Čašník im doniesol dokonale naservírovaného grilovaného lososa na matných čiernych tanieroch.

"Odpoviete úprimne na jednu otázku, ak vám ju položím?" Vzbudila v ňom zvedavosť. Prikývol.

"Prečo mám všade chodiť s vami?" Opýtala sa ho.

"Potrebujem vás." Odvetil stručne a otvoril si minerálku, ktorú mu doniesol čašník. Samozrejme na neho nezabudol zazrieť kvôli tomu, že mu ju rovno neotvoril a nenalial on.

"Prečo ma potrebujete, keď všetku moju robotu aj tak robíte vy sám?" Pokračovala v pýtaní sa a narážala na zmeny v jeho harmonograme, o ktorých nevedela.

"To už je druhá otázka. Na tú nemusím odpovedať." Usmial sa na ňu jeho príznačným šarmantným úsmevom a pokračoval v jedle.

Ahojte! Verím, že sa vám táto časť páčila, ďalšia bude v utorok 😊 Prajem vám ešte peknú nedeľu 😊